Lectio divina biblického úryvku pod názvom Boli ste bez nádeje a bez Boha na svete z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. septembra 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (65,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Svätý Otec Františk v bule s názvom „Spes non confundit“, „Nádej nazahanbuje“, ktorou vyhlásil riadny jubilejný rok 2025, napísal:

„Nádej je [...] hlavným posolstvom nadchádzajúceho jubilea [...]. Myslím na všetkých pútnikov nádeje, ktorí prídu do Ríma prežiť svätý rok, aj na tých, ktorí sa do mesta apoštolov Petra a Pavla nedostanú a budú ho sláviť v miestnych cirkvách. Nech sa to pre všetkých stane chvíľou živého a osobného stretnutia s Pánom Ježišom, „bránou“ spásy (porov. Jn 10, 7. 9); stretnutie s tým, ktorého má Cirkev za úlohu ohlasovať vždy, všade a všetkým ako „našu nádej“ (1 Tim 1, 1).“

Riadny svätý rok 2025 otvorí Svätý Otec František v Ríme 24. decembra 2024. V katedrálach jednotlivých diecéz sa bude otvárať 29. decembra 2024. Riadny svätý rok potrvá do 6. januára 2026.

My sa chceme pripravovať na slávenie jubilejného roka a potom prežívať jubilejný rok aj s pomocou lectio divina, s pomocou úvah a modlitby nad textami Svätého písma, ktoré prinášajú posolstvo nádeje.

Necháme sa osloviť posolstvami, ktoré dávajú do súvisu nádej a vzťah s Bohom, vhĺbime sa do spojenia viery, nádeje a lásky, pripomenieme si, že nádej v Boha premieňa pozemské jestvovanie človeka, budeme uvažovať nad tým ako je školou nádeje naša činnosť, naše utrpenia a naša modlitba. Nezanedbáme aj pohľad na nádej na večný život a súvis nádej s posúdením ľudského života.

Dnešné uvažovanie a modlitbu založíme na texte z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom, v ktorom sú vyjadrené základy nádeje človeka, ktorý prijal Krista.

Započúvajme sa do veršov 11-22 z 2. kapitoly Listu Efezanom:

Lectio

Ef 2,11-22

¹¹ Preto pamätajte, že kedysi ste boli pohanmi podľa tela a neobrezancami vás volali tí, čo sa nazývajú obrezanými rukou na tele, ¹² lebo v tom čase ste boli bez Krista, mimo izraelského spoločenstva, bez účasti na zmluvách s prisľúbením, bez nádeje a bez Boha na svete.
¹³ Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.
¹⁴ Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, ¹⁵ tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; ¹⁶ aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom. ¹⁷ Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; ¹⁸ lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi.
¹⁹ Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. ²⁰ Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. ²¹ V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, ²² v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu.

Kontext úryvku

Máme pred sebou slová apoštola Pavla, ktorými pozýva Efezanov, aby si pripomenuli a zhodnotili svoj predchádzajúci stav a hlboký prerod, ktorým prešli. Apoštol využíva kontrast medzi pohanmi a židovským národom.

Vzťah medzi pohanmi a Židmi je Kristom zmenený a nanovo definovaný. Odcudzenie pohanov od príslušnosti k Izraelu, k vyvolenému národu (v. 11-12), sa mení na spoluobčianstvo so svätými a na príslušnosť k Božej rodine (v. 19-22) vďaka dielu zmierenia dosiahnutému Kristovým krížom (v. 13-18).

Predchádzajúci stav kresťanov z pohanstva je charakterizovaný niekoľkými znakmi.

Prvým je cudzosť (v. 11-12). Opis minulej situácie kresťanov pochádzajúcich z pohanstva - ktorým sa autor priamo prihovára zo židovského pohľadu. Osobitosti, ktorými sa vyznačoval vyvolený národ Izrael, boli pre pohanov neprístupné a najzreteľnejším znakom tejto odlišnosti bola obriezka. Tá bola viditeľným znakom na tele, ktorý označoval príslušnosť k Izraelu a automaticky označoval všetkých ostatných za „neobrezaných“. Tento telesný znak je však silne relativizovaný preto, lebo ide o znak vytvorený ľuďmi na čisto telesnej úrovni, teda povrchný, ktorý sám v sebe nie je schopný zasiahnuť hĺbku človeka.

K tomu prvému nedostatku pohanov (teda že nemali obriezku) sa pridávajú ďalšie. Boli „bez Krista“, to znamená, že pohania nepoznali nádej mesiášskeho očakávania. Apoštol Pavol vie, že Kristus Izraela, teda Mesiáš vyvoleného národa, je stotožnený s Ježišom; vo svojich vyjadreniach sa stavia do perspektívy očakávaní judaizmu, čiže vlastného národa, ktoré pohania určite nemohli poznať a ani prežívať.

Druhý nedostatok bol, že boli vylúčení z „príslušnosti“ k Izraelu, teda z toho náboženského a kultúrneho systému, ktorý Židom najmä počas helenizmu umožňoval uznať sa za príslušníkov vyvoleného národa aj bez toho, aby bývali v územných hraniciach Izraela. To samozrejme vylučuje pohanov aj zo „zmlúv zasľúbenia“, teda zo záväzkov Boha voči jeho ľudu.

Tretím nedostatok pohanov bolo, že pohania sú „bez nádeje“. Zbavení teda možnosti získať tú spásu, ktorá bola predmetom očakávaní Izraela.

Štvrtý nedostatok je vyjadrený formuláciou, že sú „bez Boha“, ani nie tak v zmysle, ako ho rozpracúva moderný ateizmus, ale skôr v zmysle vzdialenosti od Boha izraelského monoteizmu.

Prvá časť nášho úryvku hovorí o dôvodoch separácie, odlúčenie vyvoleného národa Izraela a pohanov.

V druhej časti sme počuli posolstvo, že prekonanie týchto rozdielov nespočíva vo vzniku nového národa, ktorý by vznikol súčtom oboch, ale v novej skutočnosti, ktorá presahuje národnostné a náboženské rozdiely.

Zmierenie v Kristovi.

Apoštol Pavol vyjadril prítomnosť novej skutočnosti formuláciou: „Teraz však“. Teraz teda už veci nie sú také, aké boli, pretože Kristus odstránil rozdelenie. Jeho krížom („krvou“) bola prekonaná vzdialenosť pohanov od Izraela a od Boha. On teda nie je len tým, kto uzatvára pokoj medzi pohanmi a Izraelitmi, ale je jedinečným, Božím pokojom. Rozmer „pokoja“ je autorovi mimoriadne blízky, pretože výraz „pokoj“ sa opakuje štyrikrát.

Vylúčenie pohanov nebolo prekonané tým, že by boli začlenení do Izraela, nejde o prijatie pohanov do vyvoleného národa, ale uskutočňuje sa zjednotením oboch - pohanov aj Izraelitov - v bezprecedentnej, nadnárodnej skutočnosti.

Apoštol Pavol starostlivo opisuje túto zmenu: vykresľuje ju ako výsledok zmierenia rôznymi spôsobmi: „z oboch urobil jedno“ (verš 14), „z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka“ (verš 15), „v jednom tele“ (verš 16).

Môžeme sledovať autora tejto zmeny, teda Krista, ktorý odstraňuje dôvod na národno-náboženské vymedzovanie, ruší akúkoľvek rozlišovaciu hranicu („deliaci múr“ je zbúraný, „zákon“ zrušený, „nepriateľstvo“ zabité), a je to Kristus, ktorý vytvára novú zmierenú skutočnosť („robí“ jedno, „vytvára“ nového človeka, „zmieruje“ v jednom tele).

Sila zmierenia smrťou Krista na kríži účinkuje a pôsobí ako stvoriteľská sila: premieňa dva národy, prekonáva ich etnické a sociologické rozdiely a vytvára nového človeka, teda Cirkev.

Apoštol Pavol to vyjadril slovami: „On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia“ (Ef 2,14).

V tomto prípade ide najpravdepodobnejšie o narážku na vnútorné usporiadanie jeruzalemského chrámu. Ten mal rôzne stupne nádvoria, do ktorých nebol všetkým umožnený rovnaký vstup. Pohania mohli vstúpiť do vonkajšieho nádvoria, ktoré sa preto aj nazývalo „Nádvorie pohanov". Vnútorné nádvorie bolo určené už len pre príslušníkov židovského národa a pod trestom smrti pohania, tzn. „ne-židia", doň nesmeli vojsť.

V Ježišovi Kristovi už neplatia tieto rozdelenia. On sa stal novým chrámom, do ktorého smú vstúpiť všetci, ktorí v neho veria, bez rozdelenia.

Keď apoštol pokračuje v opise zjednotenia židov a pohanov vo viere v Krista, použil aj formuláciu „že zrušil zákon prikázaní“ (Ef 2,15). Slová o zrušení prikázaní netreba chápať tak, že žiadne prikázania a morálne zásady neplatia. Treba vychádzať zo súvislostí toho, čo je vyjadrené v liste Efezanom. Ide o príkazy, ktoré spôsobovali rozdelenia (obriezka, čisté a nečisté jedlá, dodržiavanie obradnej čistoty, židovských sviatkov atd'.). Tieto príkazy spôsobovali nepriateľstvo, ale v Kristovi, ktorý je pokoj, stratili svoju platnosť.

Ďalej sme počuli slová o novom človeku (Ef 2,15), ktorého Kristus vytvoril skrze kríž (Ef 2,16). Vytvorenie nového človeka treba chápať ako Boží zásah stvorenia nového človeka. Aj samotné grécke slovo použité v originálnom texte poukazuje na prvé stránky Svätého písma, kde sa píše o stvorení človeka.

Konanie Krista na kríži opakuje činnosť Boha, ktorý stvoril človeka na svoj obraz. Nový človek má teraz podobu a obraz Krista. V tejto súvislosti môžeme povedať, že Kristus vykonáva nielen vykupiteľskú, ale aj stvoriteľskú činnosť.

Keď apoštol Pavol hovorí o „jednom tele“ (Ef 2,16), treba si uvedomiť, že vyjadrenie sa nevzťahuje na Ježišovo telo na kríži, ale má ekleziologický rozmer, to znamená: Cirkev je jedným telom, v ktorom už niet rozdelenia. Telo Kristovo, ktorým je Cirkev, je neoddeliteľné od Kristovho tela na kríži, v ktorom bolo zničené nepriateľstvo a nastalo zmierenie s Bohom.

Keď sa vyjadruje, že „skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi“ znamená, že aj pokrstený Žid a aj pokrstený pohan, ako reprezentanti všetkých, majú účasť na živote najsvätejšej Trojice (Ef 2,18). Skrze Ježiša Krista prijali kresťania Ducha Svätého, ktorý vytvára jednotu a učí veriacich poznať Boha ako Otca.

Nastala teda nová situácia, ktorá je protikladom k predchádzajúcemu stavu. Teda tí, ktorí boli pohanmi, neobrezancami, mimo spoločenstva vyvoleného národa, nepoznali prisľúbenia, nemali žiadnu nádej vo svete, teda Efezania, pokrstení sa stali spoluobčania svätých.

V Liste Efezanom sa výraz „svätí“ vzťahuje na kresťanov a teraz chce apoštol Pavol ukázať, že v Kristovi kresťania z pohanstva majú tú istú dôstojnosť ako kresťania z obriezky.

Aby sa teda aj plasticky vykreslila myšlienka spojenia kresťanov s Kristom a medzi sebou navzájom, vstupuje na scénu metafora budovy. Použitie výrazov týkajúcich sa oblasti architektúry („budova“, „základ“, „základný kameň“, „stavba“, „chrám“, „príbytok“) dôsledne ilustruje rôzne rozmery novosti Cirkvi.

Cirkev je jedna budova, v ktorej má každý svoju vlastnú úlohu.

Pojem „uholný kameň“ neoznačuje základný kameň, ktorý drží klenbu, ale základný kameň, ktorý podopiera vzájomné prepojenie stien. Myšlienka je trochu artikulovaná, ale ucelená: Kristus podopiera Cirkev, je jej základnou oporou, o ktorú sa opierajú apoštoli a proroci ako o základ, na ktorom zasa kresťania slúžia ako kamene jednej cirkevnej stavby. Cirkevné spoločenstvo tak môže v architektonickej metafore nájsť miesto, ktoré je všetko, len nie statické: v skutočnosti je to rastúca budova. V dôsledku toho je Cirkev „otvoreným staveniskom“, vitálnym, teda nedokončeným, stále sa vyvíjajúcim. V nej sa na cirkevnej stavbe rovnakou mierou podieľajú tak kresťania z pohanstva, ako aj kresťania zo židovstva: sú spoločne „spolu-stavaní“. V rozpore s tým, čo by sa azda dalo očakávať, máme pred sebou chápanie Cirkvi, v ktorej sa synergia medzi jednotlivými zložkami javí ako jeden z najvýraznejších prvkov.

Obraz chrámu je symbolom usporiadania, poriadku a jednoty. Ale je aj miestom, kde prebýva Boh, kde sa veriaci zhromažďujú v Božom mene a prinášajú obety. Kresťania pochádzajúci z pohanstva sú plnohodnotne začlenení v Kristovi do tohto Božieho príbytku (Ef 2,22). Celá túto úvaha je zakončená zmienkou o Duchu Svätom, čím sa opäť vyjadril trinitárny rozmer.¹

Meditatio

Autor Listu Efezanom s obdivom a nadšením vyznáva presvedčenie o novom Božom ľude, ktorý je stvorený naším Pánom a jeho obetou na kríži, že totiž Židia a pohania, ktorí v krste prijmú Krista, sú novým vyvoleným národom. Príslušnosť k novému Božiemu ľudu sa prejavuje vedomím Božej blízkosti a nádeje, založenej na Kristovi.

My si chceme hlbšie uvedomiť predovšetkým, čo to znamená mať nádej. Aby sme pochopili nádej, začnime uvedomením si, čo znamená jej protiklad, zúfalstvo.

Predstavte si, že ste chorí na veľmi vážnu chorobu a práve ste boli operovaní. Je noc, ste sami, v miestnosti je chladné, slabé svetlo. Myslíte na to, čo vás čaká, ak sa operácia nepodarila, ak sa nepodarilo odstrániť to zlé. A v mysli sa vám vynára len jedna myšlienka: čaká vás utrpenie, ktoré bude trvať až do dňa vašej smrti.

Desí vás to, snažíte sa na to nemyslieť, ale tá myšlienka sa vám znova a znova vracia. Snažíte sa modliť, ale vaše srdce je vyprahnuté, ako by Boh bol ďaleko, ako by bol ľahostajný.

A potom, práve keď sa v nemocničnej izbe zmietate v tom hrozivom zúfalstve, príde lekár. Rozsvieti svetlo, usmeje sa na vás: „Tak ako sa vám darí, bolesť už pominula? Operácia prebehla veľmi dobre, zajtra už budete môcť vstať a niečo zjesť. Teraz sa skúste trochu vyspať, chcete liek na upokojenie?“.

A niekoľko takých slov stačí, aby zmizla hrôza, zaplaví vás pocit ľahkosti, radosti, a keď konečne zaspíte, cítite sa spokojný a vraciate sa k myšlienkam na pokojnú budúcnosť. To je nádej.

Teraz dajte pozor. V príklade, ktoré sme uviedli, prechod od zúfalstva k nádeji nie je prechodom od neistoty k istote. Nie, naopak, je to prechod od istoty k možnosti. Ten, kto je v zúfalstve, už neverí v možnosť záchrany.

Oznam, že operácia dopadla dobre, neznamená, že už máte istotu uzdravenia, ale že sa môžete uzdraviť, že máte možnosť uzdravenia, že môže dúfať v uzdravenie.

V tom spočíva život, v otvorení sa možnosti, v otvorení sa horizontu budúcnosti. Tým horizontom je život.

Život je postavený na možnosti konať v budúcnosti, na možnosti prijať dar v budúcnosti, život je postavený na nádeji. Život je vo svojej hlbokej podstate cestou k nádeji.²

V živote však potrebujeme mať otvorený horizont, ktorý presahuje rozmery pozemského života.

Obráťme pozornosť k tomu, čo je napísané v encyklike Spe salvi (Nádejou sme spasení) pápeža blahej pamäti Benedikta XVI.:

„Aké dôležité bolo pre povedomie prvých kresťanov zistenie, že prijatie daru dôveryhodnej nádeje sa prejavuje aj tam, kde sa konfrontuje kresťanský život so životom pred prijatím viery alebo so životom príslušníkov iných náboženstiev. Pavol pripomína Efezanom, ako pred tým, než stretli Krista, boli „bez nádeje a bez Boha na svete“ (Ef 2, 12). Samozrejme, Pavol vie, že mali svojich bohov, mali svoje náboženstvo, no ich bohovia sa ukázali ako pochybní a ich protirečivé mýty nevyvolávali žiadnu nádej. Napriek svojim bohom boli bez Boha, v dôsledku čoho sa nachádzali v temnom svete a pred nejasnou budúcnosťou. [...]

Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti. Môžeme teda povedať, že kresťanstvo nebolo len „radostnou zvesťou“ – oznámením dovtedy neznámych právd. V našom slovníku by sa mohlo povedať, že kresťanské posolstvo nebolo len „informatívne“, ale aj „performatívne“. To znamená, že evanjelium nie je len oznámením vecí, ktoré možno vedieť, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život. Temná brána času, budúcnosti, sa roztvorila dokorán. Kto má nádej, žije inak; bol mu darovaný nový život.“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 2)

Čo to konkrétne znamená v živote človeka, ktorý patrí do nového Božieho ľudu, ktorý má Boha a nádej, lebo prijal Krista?

Odpovieme si textom z inej časti encykliky Spe salvi:

„V hymnuse z 8. - 9. storočia, teda viac než tisíc rokov starom, pozdravuje Cirkev Máriu, Božiu Matku, ako „hviezdu nádeje“: Ave maris stella.

Ľudský život je cesta. K akému cieľu? Ako k nemu nájdeme prístup?

Život je ako cesta na búrlivom a neraz tmavom mori dejín. Cesta, pri ktorej sledujeme hviezdy, ktoré nám ukazujú smer. Pravými hviezdami nášho života sú ľudia, ktorí dokázali správne žiť. Oni sú svetlami nádeje. Ježiš Kristus je skutočným svetlom, žiariacim nad všetkými temnotami dejín. Aby sme však dospeli až k nemu, potrebujeme bližšie svetlá, ľudí, ktorí nám dávajú svetlo tým, že berú z jeho svetla a tak ponúkajú orientáciu aj nášmu putovaniu. Kto z ľudí by mohol byť pre nás väčšmi svetlom nádeje než Mária, ktorá svojím „áno“ otvorila samotnému Bohu bránu nášho sveta, tá, ktorá sa stala živou Archou zmluvy, v ktorej sa Boh stal telom, jedným z nás a postavil si svoj stan uprostred nás (porov. Jn 1, 14)?“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 49).

Oratio

„Obraciame sa preto na ňu: Svätá Mária, ty si patrila k tým pokorným a veľkým dušiam v Izraeli, ktoré ako Simeon očakávali „potechu Izraela“ (Lk 2, 25) a ako Anna vyčkávali na „vykúpenie Izraela“ (Lk 2, 38). Žila si v dôvernom styku so svätými písmami Izraela, ktoré hovorili o nádeji, o prisľúbení Abrahámovi a jeho potomstvu (porov. Lk 1, 55). Chápeme preto posvätnú bázeň, ktorá ťa prenikla, keď Pánov anjel vstúpil do tvojho príbytku a povedal ti, že práve ty prinesieš na svet toho, ktorý bol nádejou Izraela a očakávaním sveta. Tvojím prostredníctvom, tvojím „áno“, sa nádej tisícročí mala stať skutočnosťou a vstúpiť do tohto sveta a jeho dejín. Ty si sa sklonila pred veľkosťou tejto úlohy a povedala „áno“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Keď si, naplnená svätou radosťou, náhlivo prechádzala horami Judey, aby si navštívila svoju príbuznú Alžbetu, stala si sa obrazom budúcej Cirkvi, ktorá vo svojom lone nesie cez vrcholy dejín nádej sveta. No popri radosti, ktorú si slovami a spevom svojho Magnificat rozšírila do všetkých čias, poznala si aj temné výroky prorokov o utrpení Božieho služobníka na tomto svete. Pri jeho narodení v betlehemskej maštali zažiaril jas anjelov, ktorí priniesli radostnú zvesť pastierom, no zároveň sa chudoba Boha v tomto svete stala až príliš citeľnou. Starec Simeon ti hovoril o meči, ktorý prenikne tvoje srdce (porov. Lk 2, 35), o znamení odporu, ktorým sa mal stať tvoj Syn pre tento svet. Keď potom Ježiš začal verejne pôsobiť, musela si stáť bokom, aby mohla rásť nová rodina. Veď prišiel preto, aby ju založil a mal ju budovať za pomoci tých, čo budú počúvať a zachovávať jeho slovo (porov. Lk 11, 27). Napriek všetkej veľkosti a radosti na začiatku Ježišovej činnosti si musela už v Nazarete zakúsiť pravdu o „znamení, ktorému budú odporovať“ (porov. Lk 4, 28). Videla si tam rastúcu silu nepriateľstva a odmietnutia, ktoré sa postupne vytváralo okolo Ježiša a smerovalo až k hodine kríža, v ktorej si musela vidieť Spasiteľa sveta a Dávidovho potomka, Božieho Syna, zomrieť ako stroskotanca, vystaveného na posmech uprostred zločincov. Vtedy si prijala slová: „Žena, hľa tvoj syn!“ (Jn 19, 26). Z kríža si prijala nové poslanie. Počínajúc krížom si sa stala matkou novým spôsobom: matkou všetkých, čo chcú veriť v tvojho Syna Ježiša a nasledovať ho. Meč bolesti prenikol tvoje srdce. Bola mŕtva aj nádej? Zostal svet definitívne bez svetla a život bez cieľa? V tej hodine si pravdepodobne znova začula vo svojom srdci anjelove slová, ktorými odpovedal na tvoju bázeň vo chvíli zvestovania: „Neboj sa, Mária!“ (Lk 1, 30). Koľkokrát povedal Pán, tvoj Syn, to isté svojim učeníkom: Nebojte sa! V golgotskej noci si opäť počula tieto slová. V hodine zrady svojim učeníkom povedal: „Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33). „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14, 27). „Neboj sa, Mária.“ V nazaretskej hodine ti anjel povedal aj toto: „jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 11, 33). Skončilo sa azda skôr, než začalo? Nie, pod krížom si sa na základe slov samotného Ježiša stala matkou veriacich. V tejto viere, ktorá bola aj v temnotách Bielej soboty istotou nádeje, si vykročila v ústrety veľkonočnému ránu. Radosť vzkriesenia sa dotkla tvojho srdca a novým spôsobom ťa spojila s učeníkmi, aby sa prostredníctvom viery stali Ježišovou rodinou. Tak si tu bola uprostred spoločenstva veriacich, ktorí sa v dňoch po nanebovzatí jednomyseľne modlili za dar Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14) a dostali ho v deň Turíc. Ježišovo kráľovstvo bolo iné, než si ho ľudia mohli predstaviť. Toto „kráľovstvo“ začínalo v onú hodinu a nikdy sa neskončilo. Ty zostávaš uprostred učeníkov ako ich matka, ako Matka nádeje. Svätá Mária, Matka Božia, nauč nás spolu s tebou veriť, dúfať a milovať. Ukáž nám cestu do jeho kráľovstva!

Hviezda morská, oroduj za nás a veď naše putovanie!“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 50).

Contemplatio

„Už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny.“

(Ef 2,19)

__________

¹ porov. A. Martin, Lettera agli Efesini, Cinisello Balsamo 2011, str. 45-52; F. Trstenský, Pavlove listy z väzenia, Svit 2012, str. 176-179; Stuttgarter Kleiner Kommentar - Neues Testament, Stuttgart 2005, zv. 10, str. 45-51.

² porov. F. Alberoni, Il sogno della attesa, in: R. Fisichella, Sperare per tutti, Rím 2024, str. 199-202.