O postavení človeka pod zákonom slobody (Gn 2,16-17)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom V deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. mája 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (47,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Človek je bytosť dejinná. Má svoj počiatok ako všetky ostatné stvorenia. Danosť počiatku stanovuje aj ohraničenosť a odlišuje človeka od Bytia, ktoré počiatok ani koniec nemá (Iz 41,4; 44,6; Ž 90,2; 93,2; Sir 42,21-22; Zjv 1,8; 21,6; 22,13).

Človek nie je síce prvým zo stvorení, ale bolo mu zjavené, že má v dejinách prvoradú úlohu. Dokáže totiž vplývať na udalosti, má schopnosť nasmerovať budúcnosť smerom k životu, ak počúva Božích svedkov, ale môže tiež všetko uvrhnúť k smrti, ak odmieta poslúchať. Na rozdiel od všetkých ostatných stvorení človek môže rozhodovať o svojom vlastnom osude a čiastočne aj o osude druhých. Je stvorený na Boží obraz a nesie v sebe prirodzenú schopnosť, ktorá sa označuje ako sloboda, čo je podstatná vlastnosť duchovného bytia. Táto schopnosť, hoci nie vždy plným spôsobom, predstavuje podstatnú zložku človeka, tak ako to Boh chcel a ako Boh neustále pôsobí, aby sa prejavovala na ceste životom.

V biblickom rozprávaní sa už na jeho prvých stránkach objavuje aspekt slobody, keď sa opisuje ako sa Stvoriteľ prihovára človekovi a dáva mu príkaz.

Sväté Písmo prináša posolstvo o tom, že Pán Boh oslovuje človeka, dáva mu spoznať svoju vôľu a žiada ho, aby ju uskutočňoval. Teda dáva sa nám poznať, že práve človek a nie iné bytia, je adresátom Božieho príkazu. Človek ako adresát Božích príkazov má uskutočňovať svoju ľudskú dôstojnosť svojou odpoveďou na Božie príkazy.

Aby sme si mohli hlbšie uvedomiť danosť ľudskej slobody, započúvajme sa teraz do posvätného textu vo veršoch 16-17 z 2. kapitoly knihy Genezis:

Lectio

Gn 2,16-17

¹⁶ A Pán, Boh, prikázal človekovi: "Zo všetkých stromov raja môžeš jesť.
¹⁷ Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš."

Kontext úryvku

Prvýkrát sa v biblickom texte objavuje terminológia prikázania. Príkaz sa potom prirodzene vyjadruje slovesnými tvarmi imperatívu, rozkazovacieho spôsobu, buď pozitívnym spôsobom ako nariadenie („pamätaj, že“, „zachovávaj“, „urob“, „cti“), alebo ešte častejšie negatívnym spôsobom ako zákaz („nezabiješ“, „nepokradneš“, „neurobíš si modlu“). V niektorých prípadoch sú tieto dva spôsoby spojené do jedného príkazu, ako napríklad pri prikázaní o sobote: „šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň však [...] nebudeš konať nijakú prácu“ (Ex 20,9-10).

Príkaz, ktorý Pán vyslovil v Genezis 2,16-17, má z formálneho hľadiska dvojčlennú štruktúru. Po normatívnom nariadení, vyjadrujúcom Božiu vôľu (Gn 2,16-17a), sa pridáva zdôvodnenie („lebo...“: Gn 2,17b). Prikázanie ako také je dvojité, keďže zákazu („nejedz“) predchádza slávnostné pozitívne pozvanie ( „môžeš jesť“), (porov. Ex 21,28; Dt 6,17; 7,18; 1 Kr 3,26; Prís 27,23).

Z toho plynie, že čo sa týka obživy, človek je vo všeobecnosti podriadený poslušnosti, či už vyhýbaním sa tomu, čo je zakázané, alebo jedením toho, čo Boh ponúka. Zdôvodnenie prikázania v Gn 2,17b, keď sa vyjadruje verdikt, ktorý nesie so sebou trest smrti („istotne zomrieš“), poukazuje na tragické dôsledky previnenia. Hrozba smrti pôsobí ako čosi odstrašujúce a je teda pomocou, aby človek poslúchol. Na druhej strane tento dôsledok „smrti“ pomáha chápať, ako je previnenie v priamom protiklade k Božiemu konaniu, ktoré svojím dychom dáva človeku život (Gn 2,7).

Príkaz sa predovšetkým predstavuje ako výraz vôle „druhého“, ako zvonku uložené nariadenie. Je to hlas druhého, ktorý vyžaduje určité počínanie alebo ukladá nejaké obmedzenie. Aj keď má táto požiadavka bezprostredne pozitívne kontúry – keď je vyjadrená ako povolanie žiť (Ez 16,6), prijať do vlastníctva nejaké dobro (Gn 12,1; Dt 1,21), živiť sa znamenitým jedlom (Iz 55,1-2) – samotná skutočnosť, že tento imperatív prichádza zvonka, je človekom vnímaná ako problematická: ak je na jednej strane príkaz chápaný ako nepríjemné zasahovanie, predsa na druhej strane predstavuje príležitosť pre osobu, ktorá sa môže preukázať ako schopná jednak prejaviť rozumnosť posúdením hodnoty príkazu, jednak preukázať predovšetkým svoju dôveru v zákonodarcu. Pre Boha je príkaz „darom“ (Dt 5,22; 9,20; 10,4; Neh 9,14), pre človeka naopak nadobúda poväčšine aspekt „skúšky“ (Gn 22,1; Ex 15,25; 16,4). V konkrétnych podmienkach jednotlivec zriedka vníma bezprostredne „dobro“ toho, čo mu je uložené. Prejavuje však svoju vieru, ak poslúchne, hoci nechápe (naplno) dobro toho, čo sa mu ukladá (Hebr 11,17-19).

Prikázanie Gn 2,16-17 sa týka jedla. Dobro obživy je tu osobitne zvýraznené Božím príkazom jesť zo „všetkých“ stromov záhrady: to, čo Stvoriteľ spravil, keď vysadil všetky druhy ovocných stromov (Gn 1,11-12; 2,8-9), nachádza teraz svoju explicitnú hodnotu veľkorysého a štedrého daru. Predsa sa však tejto celkovej ponuke kladie limit. Boh žiada od človeka, aby nejedol ovocie jediného stromu, umiestneného vedľa stromu života (Gn 2,9), no jasne od neho odlíšeného. Zákaz je vždy obmedzením, uloženým vôli mať všetko, tej túžbe (kedysi nazývanej žiadostivosť), ktorú človek pociťuje ako vrodenú snahu o plnosť. Súhlas s touto túžbou sa rovná nechať v ideálnom prípade úplne zatieniť skutočnosť darcu; teda odsúva Boha, no zároveň určuje koniec človeka, ktorý žije, pretože je darom Boha. Iba rešpektovaním príkazu, ktorý predstavuje istý druh zábrany jednostrannému prejaveniu vlastnej vôle, človek uznáva Stvoriteľa, ktorého skutočnosť je neviditeľná, ale ktorého prítomnosť osobitne naznačuje zakázaný strom. Zakázaný nie zo žiarlivosti, ale z lásky, aby bol človek zachránený od šialenstva všemohúcnosti.

Príkaz daný človekovi sa javí sám o sebe ako svojvoľný. Ľudový spôsob výkladu, ktorý hovorí o jablku ako o zakázanom ovocí, prezentuje toto nariadenie dokonca ako smiešne. Posvätný autor však svojím symbolickým jazykom (strom, ovocie, jesť) a pôsobivým vyjadrením (poznanie dobra a zla) uvádza dôležitý koncept, týkajúci sa prirodzenosti človeka a jeho úlohy v dejinách. Čo bolo človeku zakázané? A prečo je tento konkrétny strom pre neho tabu? Strom poznania dobra a zla je totiž symbolom pôvodu etických a náboženských hodnôt, je teda znamením skutočnosti Boha, ktorý je Pôvodcom Zákona a tým, kto určuje dobro. Nezávisle si vziať z tohto stromu jeho ovocie, čo je lúpežné počínanie, sa rovná túžbe byť ako Boh (Gn 3,22). Vyjadrené inak, znamená to, že je tu zámer sám si určovať život. Poznaním dobra a zla môže obdarovať iba Ten, ktorý je jeho prameňom, Boh, ktorý ho vlastní a odovzdáva ho svojim deťom. Človek ako stvorenie prijíma poznanie skrze poslušnosť, ktorou vyjadruje, že obdarováva Boh a že jeho dar prináša život.

Meditatio

Všimnime si teraz úvahu, ktorú nám zanechal pápež svätý Ján Pavol II. v jednej zo svojich katechéz počas generálnej audiencie v septembri 1986:

„Kniha Genezis v prvom rozprávaní o diele stvorenia (Gn 1,1-28, ktoré je chronologicky neskoršie ako rozprávanie v Gn 2,4-15) zdôrazňuje pôvodné "dobro" celého stvorenia, a najmä "dobro" človeka, stvoreného Bohom ako "muža a ženu" (Gn 1,27). Niekoľkokrát sa do opisu stvorenia vkladá výrok; "Boh videl, že je to dobré", a napokon po stvorení človeka: "Boh videl, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré" (Gn 1,12.18.21.25.31). Ide teda o bytosť stvorenú na Boží obraz, to znamená, bytosť rozumnú a slobodnú, tá formulácia poukazuje na "dobro", ktoré je vlastné takej bytosti podľa Stvoriteľovho plánu.

Tu má svoj základ aj pravda viery, ktorú učí Cirkev, o pôvodnej nevinnosti človeka, o jeho pôvodnej spravodlivosti, ako to vyplýva z opisu Genezis, podľa ktorého človek vyšiel z Božích rúk a žil v plnej blízkosti s ním; [...]

Prítomnosť pôvodnej spravodlivosti a dokonalosti v človeku, stvorenom na Boží obraz, ktorú poznáme zo zjavenia, nevylučuje, že tento človek ako tvor obdarený slobodou bol od začiatku podrobený, podobne ako iné duchovné bytosti, skúške slobody. To isté zjavenie, ktoré nás oboznamuje s pôvodným stavom spravodlivosti človeka pred hriechom na základe jeho priateľstva s Bohom, z ktorého vyplývalo šťastie jeho existencie, nás oboznamuje aj so základnou skúškou, ktorá bola človeku vyhradená a v ktorej zlyhal.

V knihe Genezis je táto skúška opísaná v podobe zákazu jesť ovocie "zo stromu poznania dobra a zla". Tu je text: "Pán Boh dal človeku tento príkaz: “A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gn 2,16-17). To znamená, že Stvoriteľ sa od začiatku zjavuje rozumnej a slobodnej bytosti, akým je Pán Boh zmluvy, a teda Pán Boh priateľstva a radosti, ale aj prameň dobra, a teda aj prameň rozlišovania dobra a zla v morálnom zmysle.

Strom poznania dobra a zla symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor musí uznať a rešpektovať. Človek je závislý od Stvoriteľa a podlieha zákonom, na základe ktorých Stvoriteľ ustanovil poriadok sveta, ktorý stvoril, základný poriadok existencie (ordo rerum); a teda podlieha aj morálnym pravidlám, ktoré regulujú používanie slobody. Prvotná skúška je teda adresovaná slobodnej vôli človeka, jeho slobode.“ (Pápež sv. Ján Pavol II., generálna audiencia, 3. septembra 1986)¹

A rovnako pápež sv. Ján Pavol II. vo svojej encyklike Veritatis Splendor v bode 41 ešte dopĺňa:

„Pravá mravná autonómia človeka vôbec neznamená odmietnutie, ale naopak prijatie mravného zákona čiže Božieho prikázania: "Pán, Boh, však takto prikázal človekovi..." (Gn 2,16). Sloboda človeka a Boží zákon sú navzájom v súlade a takmer sa prelínajú, kým človek slobodne poslúcha Boha a Boh sám ponúka človeku nezištnú láskavosť. [...]

slobodná poslušnosť človeka voči Božiemu zákonu v skutočnosti obsahuje účasť ľudského rozumu a vôle na Božej múdrosti a prozreteľnosti. Keď Boh zakazuje človeku, aby jedol "zo stromu poznania dobra a zla", potvrdzuje, že mu od začiatku chýba toto "poznanie", ale že má na ňom účasť vďaka svetlu prirodzeného rozumu a Božieho zjavenia, ktoré mu ukazujú požiadavky i výzvy večnej múdrosti. Zákon teda treba považovať za prejav Božej múdrosti: keď sa mu sloboda podriaďuje, podriaďuje sa pravde stvorenia. Preto treba v slobode ľudskej osoby poznávať obraz a blízkosť Boha, "ktorý... je vo všetkých" (porov. Ef 4,6); takisto treba vyznávať majestát Boha vesmíru a uctievať svätosť zákona pochádzajúceho od Boha, ktorý všetko nekonečne prevyšuje. Boh je vždy väčší. ( Sv. Augustín, Enarratio in Psalmum LXII, 16: CCL 39, 804.)“²

Slobodná poslušnosť človeka voči Božiemu zákonu fakticky znamená účasť ľudského rozumu a vôle na Božej Múdrosti a Prozreteľnosti. Tým, že Boh zakazuje človeku jesť zo stromu poznania dobra a zla, potvrdzuje, že človek pôvodne nemá toto poznanie sám osebe, ale má na ňom účasť len prostredníctvom svetla prirodzeného rozumu a Božieho zjavenia, ktoré mu zjavujú požiadavky a výzvy večnej Múdrosti.

Oratio

Pane, Ty si „na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal si mu možnosť rozhodnúť sa (porov Sir 15,14). To by sa nestalo, keby nemal možnosť slobodnej voľby (Sv. Tomáš Akvinský: Quaestiones disputatae. De malo, q. VI, a. 1.) To sa týka aj každého z nás. Pred Tebou, Pane, sme zodpovední za všetko, čo slobodne konáme. Nie je možná žiadna anonymita, stojíme pred naším Pánom a na mojej vôli leží rozhodnutie, či budem žiť ako jeho priateľ, alebo ako jeho nepriateľ. To je naša životná situácia pre Tebou, naša životná cesta vnútorného boja, našej celoživotnej záležitosti, kým sme na zemi.

Okrem iného naša kresťanská viera nás vedie k tomu, aby sme vytvárali ovzdušie slobody pre všetkých, a môžeme začať tým, že odmietneme akýkoľvek lživý nátlak pri hlásaní viery. Keď sme ku Kristovi vlečení, veríme bez toho, že by sme to chceli; používa sa násilie, nie sloboda. Bez toho, že by sme to chceli, môžeme vstúpiť do Cirkvi; bez toho, že by sme chceli, môžeme pristúpiť k oltáru, môžeme, bez toho, že by sme chceli, prijímať sviatosti. Ale veriť môže iba ten, kto chce (Sv. Augustín: In Ioannis Evangelium tractatus, 26, 2 (PL 35,1607).) Je teda samozrejmé, že keď človek dospeje do veku, keď je schopný používať rozum, na vstup do Cirkvi a na odpoveď na vytrvalé volanie, s akým sa na nás Boh obracia, sa vyžaduje osobná sloboda.

Pane, radi si uvedomujeme, že keď uvažujeme nad evanjeliom a všímame si Tvoje slová, ktorý si ľudí pozýval, aby sa pre Teba rozhodli, robil si to opakovane spôsobom, ktorý plne rešpektoval ľudskú slobodu. Hovoril si: ak chceš byť dokonalý..., alebo: kto ma chce nasledovať. Nepoužíval si žiaden nátlak, ale poukazovali si na silu Tvojho príkladu. Priťahuješ nás povzbudením, aby nás oslovila duchovna radosť, nevnucuješ povinnosť. Tak nás priťahuješ k sebe.

Keď môžeme dýchať takéto ovzdušie slobody, jasne chápeme, že každé nesprávne konanie nielenže nie je oslobodením, ale je otroctvom. Ako to vyjadril svätý Tomáš Akvinský: „Ten, kto hreší proti Bohu, má slobodnú vôľu, pokiaľ ide o slobodu od nátlaku, no stratil ju, pokiaľ ide o slobodu viny“ (Sv. Tomáš Akvinský: Quaestiones disputatae. De malo, q. VI, a. 1). Možno dokáže, že konal podľa svojich preferencií, ale nepodarí sa mu prehovoriť hlasom skutočnej slobody, lebo sa stal otrokom toho, pre čo sa rozhodol; a rozhodol sa pre to najhoršie, pre odlúčenie sa od Boha. V tom však nie je žiadna sloboda.

Pred Tebou si teraz uvedomujeme, že máme pred sebou vždy znova a znova voľbu: alebo byť otrokmi alebo byť Božími synmi a dcérami, to je voľba nášho života.

Božia láska nám ukazuje cestu pravdy, spravodlivosti a dobra. Keď sa rozhodneme Pánovi odpovedať: moja sloboda patrí tebe, spadnú z nás všetky reťaze, čo nás pútali k bezvýznamným veciam, nezmyselným starostiam, úbohým ambíciám. A sloboda - poklad nesmiernej ceny, nádherná perla, sa plne využije na to, aby sme sa naučili konať dobro (Pozri Iz 1,17).

To je tá úchvatná sloboda Božích detí. Pane, daruj nám silu svojho Ducha, aby sme rozhodovali pre Teba, aby nehľadali zmysel tej najplnšej ľudskej dôstojnosti na inom mieste, len v Tvojom slove.

Keď sa rozhodujeme pre Boha, nič nestrácame; naopak, získavame všetko. Chceme našou slobodnou voľbou nasledovať Ťa, nájsť život v plnosti (porov. Mt 10,39).

Pane, rozhodujeme sa pre Teba, akoby sme si vytiahli kartu, ktorá vyhráva a vyhrali sme prvú cenu.

Keď pozeráme do svojho vnútra, objavujeme situácie, keď oslabila naša viera, keď sa zabudli oživovať náš osobný vzťah s Tebou, keď sme poľavili v modlitbe.

Pane, prosíme, aj na príhovor našej Matky Márie Sedembolestnej - posilni našu lásku, aby sme mohli prežiť radosť z Tvojej blízkosti, lebo iba ak milujeme, môžeme dôjsť k plnosti slobody, takej, ktorá už nikdy - ani do konca večnosti - nechce opustiť predmet svojej lásky, ktorým si Ty, náš Pán a Boh.³

Contemplatio

Pane, „Tvoje ustanovenia sa mi stali piesňou na mieste môjho putovania“

(Ž 119,54)

__________

¹ https://www.vatican.va/content/john-paul-ii/it/audiences/1986/documents/hf_jp-ii_aud_19860903.html

² https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/veritatis-splendor

³ porov. Svätý Josemaría Escrivá de Balaguer, Boží priatelia, Bratislava 2009, str. 46.