Kto poslúcha otca, občerstvuje matku (Sir 3,7)

Pridal dňa

O láske medzi rodičmi a deťmi (Sir 3,1-16)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Kto poslúcha otca, občerstvuje matku z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 13. marca 2024.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (54,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Dejiny človeka, vyrozprávané vo Sv. písme, sú realistické. Uvádzajú aj rôzne vzťahy medzi rodičmi a deťmi, ale vždy vychádzajú z toho, že tieto vzťah by mal vždy vyjadrovať trvalý rozmer lásky, osobitne zo strany otca a zvlášť matky (porov. Iz 49,15).

Dnes sa zahĺbime do textu zo starozákonnej Knihy Sirachovca, ktorá sa tiež v jednej časti zaoberá vzťahom rodičov a detí.

Autor, istý Ben Sira, podľa ktorého je kniha pomenovaná, je múdry rabín, ktorý žil v roku 200 pred Kristom, znalec Biblie, ktorej posolstvo si osvojil a z ktorého čerpá užitočné rady pre všetkých. V Ježišových časoch kniha Ben Siracha, hoci nepatrila medzi sväté knihy Izraela, slúžila učiteľom na výchovu mládeže. Aj kresťania si ju vždy vážili, a to až do takej miery, že po žalmoch bola najčítanejšou knihou celého Starého zákona. Samotný názov, pod ktorým sa kedysi nazývala, Ecclesiasticus, znamená „kniha na čítanie v kostoloch“. V moderných rečiach sa ujal názov podľa gréckeho textu „Siracides“, v poslovenčenej podobe „Sirachovec“, alebo „Kniha Sirachovcova“.

Úryvok z dnešného čítania hovorí o povinnostiach detí voči rodičom.

Započúvajme sa do posvätného textu z 3. kapitoly Kniha Sirachovca:

Lectio

Sir 3,1-16:

1 Múdri synovia - to je spoločnosť spravodlivých, ich počínanie - je poslušnosť a milovanie.
2 Synovia, vypočujte, aké je otcovo právo, a tak aj robte, aby ste boli spasení.
3 Boh priznal úctu otcovi na synoch, a keď vymedzoval právo matky, ustanovil ho oproti synom.
4 Kto miluje Boha, uzmieruje ho za svoje hriechy, zdržuje sa ich a nájde vyslyšanie pri dennej modlitbe.
5 Kto si ctí matku, (počína) si tak, ako keby si zhromažďoval poklady.
6 Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť.
7 Kto si ctí otca, bude dlho žiť, kto poslúcha otca, občerstvuje matku.
8 Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov a bude slúžiť svojim rodičom ako svojim pánom.
9 Skutkom i slovom a so všetkou trpezlivosťou si cti svojho otca,
10 aby zostúpilo na teba požehnanie od neho a aby ti jeho požehnanie ostalo naveky.
11 Požehnanie otcovo je oporou pre domy synov, no kliatba matkina ich vyvracia od základov.
12 Nehľadaj svoju česť, ak tým potupíš svojho otca, z jeho potupy ti nevzniká sláva.
13 Lebo česť vzíde každému z toho, ak je otec uctený, ale je hanbou syna, ak je jeho otec bez cti.
14 Synu, zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije;
15 ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté.
16 Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady.

1 Deti moje, počúvajte mňa, svojho otca, a konajte tak, aby ste boli spasené.
2 Veď to Pán stanovil, aby si deti ctili otca, a potvrdil právo matky nad synmi.
3 Kto si ctí otca, odčiňuje hriechy,
4 kto si váži matku, akoby zhromažďoval poklady.
5 Kto si ctí otca, bude sa tešiť z detí a bude vypočutý, keď sa bude modliť.
6 Kto si váži otca, bude dlho žiť, kto poslúcha Pána, zbaví starostí svoju matku.
7 Svojim rodičom bude slúžiť ako svojim pánom.
8 Skutkom i slovom cti si otca, aby od neho na teba zostúpilo požehnanie.
9 Lebo otcovo požehnanie upevňuje domy detí, ale matkina kliatba vytrháva základy.
10 Svoju slávu nehľadaj v znevážení otca, lebo zneváženie nie je ti na slávu.
11 Veď sláva človeka pochádza zo cti jeho otca, ale hanbou detí je nimi hanená matka.
12 Dieťa moje, ujmi sa svojho otca v starobe a nezarmucuj ho počas jeho života.
13 A ak by strácal súdnosť, maj ohľad na neho, nezneváž ho, keď ty si v plnej sile,
14 lebo milosrdenstvo voči otcovi nebude zabudnuté, započíta sa ti k dobru na odčinenie tvojich hriechov.
15 V deň tvojho súženia Boh sa rozpomenie na teba a tvoje hriechy sa rozplynú, ako teplý vzduch rozpúšťa inovať.
16 Ako rúhač je ten, čo opúšťa otca a od Pána prekliaty je ten, čo provokuje k hnevu matku.1

Kontext úryvku

Sirachovec začína svoje poučenia o medziľudských vzťahoch touto trojdielnou didaktickou básňou o úcte k rodičom. Je výnimočná z niekoľkých hľadísk, pretože
a) je to prvý komentár, ktorý poznáme vo Svätom písme Starého zákona k prikázaniu o úcte rodičov z Desatora Božích prikázaní (Ex 20, 12; Dt 5, 16),
b) v porovnaní s predchádzajúcim myslením zavádza nové rozmery úcty k rodičom. Nápadné je predovšetkým posolstvo o tom, že úcta k rodičom má silu odčiňovať hriechy (v. 3.14 a nasl.), lebo pôvodné chápanie v Starom zákone bolo, že hriechy možno odčiniť skôr obetami Bohu pri bohoslužbách v chráme ako etickým správaním.2

Poučený skúsenosťami nazbieranými počas rokov Ben Sirach vie, že mladým ľuďom hrozí nebezpečenstvo, že sa stiahnu do vlastných projektov, že budú myslieť len na seba. Takto sa z pomýlenej túžby po úplnej nezávislosti môžu dostať do najzákernejšej z úžin, do úžiny sebectva. Existuje spôsob, ako ich zachrániť pred obmedzenosťou srdca: vychovávajte ich k vďačnosti, robte ich pozornými na potreby druhých, najmä na potreby tých, od ktorých dostali život. „Z celého srdca si cti otca a na vzdychy svojej matky nezabúdaj! Pamätaj, že bez nich nebol by si sa narodil; oddaj (sa) im ako aj oni tebe.“ (Sir 7,29-30, preklad SSV)3

V prvej časti čítania (v. 2-6) Sirachovec zhrňuje pojmom úcta správanie, ktoré by mali mať deti voči svojim rodičom. Toto sloveso opakuje päťkrát a uplatňuje ho bez rozdielu na otca i matku. Vo svete, kde boli ženy stále diskriminované a považované za menejcenné ako muži, to nie je to zreteľná novinka. Nie je to absolútna novinka, pretože Sirachovec ju zdedil zo svätých kníh svojho ľudu. Prvé prikázanie v Desatore, ktoré sa objavuje po tých, ktoré sa týkajú Boha, je vlastne: „Cti svojho otca a svoju matku“ (Ex 20, 12; Dt 5, 16).

Prvý rozmerom slovesa ctiť, tým najzrejmejším a najbezprostrednejším, je, že sa od detí vyžaduje, aby viedli dobrý, pokojný a správny život, aby sa ich rodičia mohli cítiť na ne hrdí.

Druhou povinnosťou detí vyjadrenou slovesom ctiť je materiálne pomáhať rodičom, keď sú v núdzi. V čase Sirachovcom starí ľudia nedostávali dôchodok a po živote plnom námahy a obetí boli niekedy nútení žiť v ponižujúcej núdzi. Žiadny syn by nemal znášať bez povšimnutia, keď vidí svojich rodičov v núdznych podmienkach.

Napokon, existuje aj tretí význam slovesa ctiť. V hebrejčine znamená: mať váhu. Rodičov si treba ctiť, naďalej im dávať váhu, ktorú si zaslúžia. Pre starších ľudí je dramatickým zážitkom, keď sa cítia odstrkovaní, niekedy dokonca vysmievaní, a keď si uvedomia, že ich slová, rady, odporúčania, gestá náklonnosti už nemajú žiadnu váhu.

Láska detí k rodičom je Bohu veľmi milá. Je to zrejmé z prísľubov požehnania, ktoré sa dávajú tým, ktorí sa starajú o svojho otca a matku. Sirachovec ich vymenúva päť.

Hovorí, že láska k rodičom odčiňuje hriechy (v. 3.14).
„Kto si ctí otca, odčiňuje hriechy,“
„lebo milosrdenstvo voči otcovi nebude zabudnuté, započíta sa ti k dobru na odčinenie tvojich hriechov.“

Neznamená to, že Boh zmenšuje podlžnosť, ktorú má človek voči svojmu Pánovi, úmerne službám, ktoré preukazuje rodičom. Venovať rodičom svoju starostlivosť, venovať im náklonnosť a starostlivosť je príležitosť, ktorú nemožno premárniť: robí človeka zrelým, pomáha mu objaviť skutočné hodnoty života, odpútava ho od toho, čo je pominuteľné, vzďaľuje ho od hriechu.

Láska k rodičom umožňuje zhromažďovať poklady pred Bohom (v. 4).
„kto si váži matku, akoby zhromažďoval poklady.“

Možno pred ľuďmi stráca čas, zmenšuje možnosti úspechu a hromadenia dobier na tomto svete. Hodnotenie, ktoré treba brať do úvahy, nie je hodnotenie ľudí, ale to, ktoré dáva Pán na konci života.
„Kto si ctí otca, bude sa tešiť z detí a bude vypočutý, keď sa bude modliť.“

Múdry úsudok! Vieme, že deti sa učia viac očami ako ušami. Vidia a nezabúdajú na správanie svojich rodičov k starým rodičom. Pozornosť voči deťom môže byť prejavom majetníckej lásky, tá voči starým rodičom, najmä keď sú v zreteľnej núdzi, nebude nikdy dvojznačná, je jedinečnou životnou lekciou. Modlitba tých, ktorí si ctia svojich rodičov, bude vypočutá (v. 5). Láska k rodičom vyvoláva vnútornú citlivosť, ktorá človeka približuje k Bohu. Keď láska k rodičom chýba, aj vzťah s Pánom sa stáva formalitou, chladnou a bezcitnou náboženskou praxou, ktorá Boha nemôže osloviť.

Napokon,
„Kto si váži otca, bude dlho žiť, kto poslúcha Pána, zbaví starostí svoju matku.“

Až veľmi neskoro (v 2. stor. pred Kr.) začali ľudia v Izraeli veriť v život po smrti; dovtedy mysleli len na tento pozemský život, pre ktorý bolo najvyšším dobrom zomrieť ako Abrahám. „I pominul sa Abrahám a zomrel v peknom veku, starý a uspokojený životom, a pripojil sa k svojmu ľudu.“ (Gn 25, 8). Prísľub tohto požehnania pre tých, ktorí sa starajú o svojich rodičov, nemohol chýbať (Dt 5, 16; Ex 20, 12).4

V druhej časti čítania (v. 12-14) sa naznačuje správanie voči starým rodičom.

Sirachovec má na mysli synov, ktorí zostali v dome ako dediči, takže konflikty medzi nimi a rodičmi, najmä otcom, boli vopred naprogramované. Potenciálne konfliktný vzťah medzi otcom a synom je pravdepodobne dôvodom, prečo sa otec spomína častejšie ako matka a táto didaktická báseň ako celok je zameraná na tretiu časť (v. 12 - 15), ktorá vštepuje láskavé, ústretové správanie voči starému otcovi. Týmto spôsobom chce Sirachovec odvrátiť spôsoby myslenia a konania, ktoré sa dovolávali možného práva prevládajúcej kultúry; či už ide o pozbavenie spôsobilosti na právne úkony otca podľa gréckeho práva, alebo o nedostatok právneho nároku na zabezpečenie rodičov v starobe zo strany syna podľa egyptsko-ptolemaiovského práva.5

Môže sa stať, že ich oslabenie nedosiahne len po fyzickej stránke, ale zasiahne ich aj po stránke duševnej. Starostlivosť o tých, ktorí stratili pamäť, ktorí opakujú stále tie isté nudné a niekedy aj urážlivé frázy, je veľmi zaťažujúca, a predsa je to čas, keď treba naplno prejaviť svoju náklonnosť.

Pravá láska je vždy bezodplatná a bezpodmienečná. Človek nemiluje človeka preto, že je dobrý, ale robí ho dobrým tým, že ho miluje. Ak to platí pre každého, tak najmä pre rodičov. Milovať ich neznamená uprednostňovať ich chyby a obmedzenia, vyhovieť ich rozmarom, ale pochopiť ich a pomôcť im. Iste v určitých situáciách, keď sa objavia nevyliečiteľné stavy, zostáva už len trpezlivosť.

Meditatio

Pripomeňme si teraz slová pápeža Františka z jedného príhovoru na tému vzťahov v rodine: „Medzi nádejou národa a harmóniou medzi generáciami existuje úzka súvislosť. Radosť detí rozbúcha srdcia rodičov a budúcnosť sa opäť otvára. Deti sú radosťou rodiny a spoločnosti. Nie sú záležitosťou reprodukčnej biológie, ani jedným z mnohých spôsobov sebarealizácie. A ešte menej sú majetkom rodičov.... [...] Deti sú dar. Každé z nich je jedinečné a neopakovateľné; a zároveň nezameniteľne spojené so svojimi koreňmi. Byť synom a dcérou v skutočnosti podľa Božieho plánu znamená nosiť v sebe spomienku a nádej na lásku, ktorá sa realizovala práve tým, že zapálila život inej ľudskej bytosti, originálnej a novej. A pre rodičov je každé dieťa samo sebou, je jedinečné, je iné. Dovoľte mi rodinnú spomienku, spomínam si na svoju mamu, ktorá o nás - bolo nás päť - hovorievala: „Ale ja mám päť detí“. Keď sa jej pýtali: „Ktoré je tvoje najobľúbenejšie,“ hovorila: „Mám päť detí, ako päť prstov. Keď ma pichnú do tohto prsta, bolí ma to, keď ma pichnú do tohto, bolí ma to. Všetkých päť ma bolí. Všetky sú moje deti, ale všetky sú iné ako prsty na ruke.“ A tak je to v rodine! Deti sú rôzne, ale všetky sú deti.

Dieťa milujete preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné, alebo preto, že je také či onaké; nie, preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje želania. Dieťa je dieťa: život, ktorý sme splodili, ale ktorý je určený pre dieťa, pre jeho dobro, pre dobro rodiny, spoločnosti, celého ľudstva.

Z toho vyplýva aj hĺbka ľudskej skúsenosti byť synom a dcérou, ktorá nám umožňuje objaviť ten najbezodplatnejší rozmer lásky, ktorý nás nikdy neprestane udivovať. Je to krása toho, že sme milovaní ako prví: deti sú milované skôr, než prídu. Ako často stretávam na námestí matky, ktoré mi ukazujú svoje brušká a prosia ma o požehnanie... Tieto deti sú milované ešte predtým, ako prídu na svet. A to je bezodplatnosť, to je láska; sú milované pred narodením, ako láska Boha, ktorý nás vždy miluje ako prvý. Sú milované skôr, než urobili niečo, čím by si to zaslúžili, skôr, než dokážu hovoriť alebo myslieť, dokonca skôr, než prídu na svet! Byť deťmi je základnou podmienkou poznania Božej lásky, ktorá je najvyšším zdrojom tohto autentického zázraku. Do duše každého dieťaťa, akokoľvek zraniteľného, Boh vkladá pečať tejto lásky, ktorá je základom jeho osobnej dôstojnosti, dôstojnosti, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.

Zdá sa, že dnes je pre deti ťažšie predstaviť si svoju budúcnosť. Otcovia [...] možno urobili krok späť a synovia sa stali neistejšími pri svojich krokoch vpred. Dobrým vzťahom medzi generáciami sa môžeme učiť od nášho nebeského Otca, ktorý každému z nás ponecháva slobodu, ale nikdy nás nenecháva samých. A ak robíme chyby, On nás naďalej trpezlivo sleduje bez toho, aby zmenšoval svoju lásku k nám. Náš nebeský Otec sa vo svojej láske k nám nevracia späť, nikdy! Vždy ide dopredu a ak nemôže ísť dopredu, čaká na nás, ale nikdy nejde dozadu; chce, aby jeho deti boli odvážne a samy robili kroky vpred.

Deti sa však nesmú báť zodpovednosti budovať nový svet: je správne, že chcú, aby bol lepší, ako ten, ktorý dostali! Musia to však robiť bez arogancie, bez domýšľavosti. Deťom treba uznať ich hodnotu a rodičom treba vždy preukazovať úctu.

Štvrté prikázanie žiada od detí - a to sme my všetci! - aby si ctili otca a matku (porov. Ex 20, 12). Toto prikázanie nasleduje hneď po prikázaniach týkajúcich sa samotného Boha. Obsahuje totiž niečo posvätné, niečo božské, niečo, čo je základom každého iného druhu úcty medzi ľuďmi. A v biblickej formulácii štvrtého prikázania sa dodáva: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ Cnostné puto medzi generáciami je zárukou budúcnosti a zárukou skutočne ľudských dejín. Spoločnosť detí, ktoré si nectia svojich rodičov, je spoločnosťou bez cti; keď si nectíš svojich rodičov, strácaš svoju česť! Je to spoločnosť, ktorá je predurčená na to, aby bola plná vyprahnutých a chamtivých mladých ľudí. Avšak spoločnosť, ktorá je lakomá pri plodení, ktorá sa nerada obklopuje deťmi, ktorá ich považuje predovšetkým za starosť, bremeno, riziko, je spoločnosťou deprimovanou. Spomeňme si na mnohé spoločnosti, ktoré poznáme tu v Európe: sú to skľúčené spoločnosti, pretože nechcú deti, nemajú deti, pôrodnosť nedosahuje ani jedno percento. Prečo? Nech sa každý z nás zamyslí a odpovie si. Ak sa na veľkorysú rodinu s deťmi pozerá ako na príťaž, niečo nie je v poriadku! Plodenie detí musí byť zodpovedné, ako učí aj encyklika Humanae vitae blahoslaveného [dnes už svätého] pápeža Pavla VI., ale mať viac detí sa nemôže automaticky považovať za nezodpovednú voľbu. Nemať deti je sebecké rozhodnutie. Plodením sa život omladzuje a získava energiu: obohacuje sa, nie ochudobňuje! Deti sa učia prevziať zodpovednosť za rodinu, dozrievajú cez podiel na rodinných ťažkostiach, rastú, keď sú ich danosti ocenené. Radostná skúsenosť bratstva oživuje úctu a starostlivosť rodičov, ktorým patrí naša vďačnosť. Toľko z vás tu má deti a my všetci sme deti. [...] Ježišu, večný Syn, ktorý sa stal synom v čase, pomôž nám nájsť cestu k novému ožiareniu tejto ľudskej skúsenosti, takej jednoduchej a takej veľkej, akou je byť dieťaťom. V rozmnožovaní generácií je tajomstvo obohatenia života všetkých, ktoré pochádza od samotného Boha. Musíme ho znovu objaviť, vzoprieť sa predsudkom; a žiť ho vo viere, v dokonalej radosti. A ja vám hovorím: aké je to krásne, keď prechádzam medzi vami a vidím otcov a matky, ako dvíhajú svoje deti, aby boli požehnané; je to akoby Božie gesto. Ďakujem vám, že to robíte!“6

Všimnime si ešte slová pápeža Františka z posynodálnej exhortácie Amoris laetitia o vzťahu k seniorom7:

„Svätý Ján Pavol II. nás pozval, aby sme boli pozorní na miesto starého človeka v rodine, pretože existujú kultúry, kde „v dôsledku zmäteného priemyselného rozvoja a urbanizácie vznikli a stále vznikajú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí“.8 Starí ľudia pomáhajú vnímať „kontinuitu generácií“ – prostredníctvom svojej „charizmy zošívať trhliny“.9 Často sú to práve starí rodičia, ktorí zaručujú prenos veľkých hodnôt na vnúčence, a „mnohí ľudia môžu povedať, že práve starým rodičom vďačia za svoje uvedenie do kresťanského života“.10 Ich slová, ich pohladenia, ich samotná prítomnosť pomáhajú deťom spoznať, že dejiny nezačínajú nimi, ale že sú dedičmi dlhej cesty a že treba mať úctu k zázemiu, ktoré nás predchádza. Tí, ktorí prerušujú putá s dejinami, budú mať ťažkosti vytvoriť stabilné vzťahy a uznať, že nie sú pánmi skutočnosti. Teda, „pozornosť voči starým má v spoločnosti veľký význam. Venuje spoločnosť starým ľuďom pozornosť? Je v nej pre starých miesto? Táto civilizácia bude napredovať, len ak dokáže rešpektovať múdrosť a rozumnosť starých.11

Oratio

„Bože, ktorý si nám vo Svätej rodine zanechal dokonalý vzor rodinného života žitého vo viere a poslušnosti Tvojej vôli, pomôž nám byť príkladom viery a lásky k Tvojim prikázaniam.

Pomôž nám v našom poslaní odovzdávať vieru našim deťom.

Otvor ich srdcia, aby v nich rástlo semeno viery, ktoré dostali pri krste.

Posilňuj vieru našich mladých ľudí, aby rástli v poznaní Pána Ježiša.

Posilňuj lásku a vernosť vo všetkých manželstvách, najmä v tých, ktoré prechádzajú chvíľami utrpenia a ťažkostí.

Zjednotení so svätým Jozefom a s Božou Matkou Máriou o to prosíme skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, nášho Pána. Amen.“12

Contemplatio

Pane, nech v našich rodinách vždy znova rozprávajú „deťom, aby svoju dôveru vkladali v Boha, aby nezabúdali na Božie diela a zachovávali jeho príkazy“

(porov. Ž 78,6-7)


__________

1 https://www.mojabiblia.sk/svatepismo/70/kniha-sirachovcova-kapitola-3/ekumenicky-preklad/

2 Stuttgarter Altes Testament, zv. 2, Stuttgart 2020, str. 1590-1591.

3 „Z celého srdca si cti svojho otca a nezabudni na bolesti matky. Pamätaj, že vďaka nim si sa narodil. Akože im splatíš, čo pre teba urobili? (Sir 7, 27 – 28, ekumenický preklad).

4 porov. Armellini Fernando, Ascoltarti é una festa, Padova 2007, str. 75-78.

5 porov. Stuttgarter Altes Testament, zv. 2, Stuttgart 2020, str. 1590-1591.

6 https://www.vatican.va/content/francesco/it/audiences/2015/documents/papa-francesco_20150211_udienza-generale.html

7 Pápež František, Amoris laetitia, bod 192. https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolska-exhortacia-amoris-laetitia

8 Apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. novembra 1981), 27: AAS 74 (1982), 113.

9 Ján Pavol II., Príhovor k účastníkom Medzinárodného fóra o aktívnom starnutí (5. septembra 1980), 5: Insegnamenti III, 2 (1980), 539.

10 Relatio finalis 2015, 18.

11 Katechéza (4. marca 2015): L’Osservatore Romano, 5. marca 2015), s. 8.

12 porov. Benedikt XVI., vo Valencii, 8. júla 2006, modlitba počas vigílie pri príležitosti Svetového dňa rodiny, https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/speeches/2006/july/documents/hf_ben-xvi_spe_20060708_incontro-festivo.html