O celibáte pre Božie kráľovstvo (Mt 19,10-12)

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Sami pre nebeské kráľovstvo z cyklu Pane, čože je človek, že myslíš na neho?.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. februára 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (30,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Zaoberáme sa postupne základnými danosťami ľudského jestvovania tak, ako nám ich predstavuje Sväté písmo. Človek je stvorený na Boží obraz (porov. Gn 1,27), jeho základnou danosťou je schopnosť vytvárať vzťahy (porov Gn 2,23). Jedným z vrcholných vzťahov lásky a vernosti je manželstvo muža a ženy (porov. Gn 2,24).

Zároveň však ľudská schopnosť vzťahu sa uskutočňuje nielen vo vzťahoch so stvoreniami ale predovšetkým vo vzťahu so Stvoriteľom, svojím Pánom. A tu Sväté písmo prináša posolstvo o možnosti otvoriť sa pre vzťah s Pánom na spôsob osobitného životného rozhodnutia.

Vypočujeme si teraz úryvok z 19. kapitoly Evanjelia svätého Matúša, v ktorom nadviažeme na posvätný text z ostatného modlitbového stretnutia. Započúvajme sa do posvätného textu, ktorý sa nachádza vo veršoch 10. až 12.

Lectio

Mt 19,10-12

¹⁰ Jeho učeníci mu povedali: „Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.“
¹¹ On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.
¹² Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.
Kto to môže pochopiť, nech pochopí.“

Kontext úryvku

Zásadná formulácia Pána Ježiša o “neschopných manželstva pre kráľovstvo” sa nachádza v kontexte sporu, v ktorom sa ho pýtajú na otázky týkajúce sa manželstva: či je alebo nie je prípustný rozvod (Mt 19, 1 - 9). V tomto spore s niektorými farizejmi Ježiš odkazuje svojich respondentov na pôvodný plán Pána Boha, ktorý stvoril muža a ženu pre vzťah, pričom uvádza, „čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6).

Pán Ježiš počíta s tým, že „nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané“ (Mt 19,11). Správne pochopenie Božieho slova o nerozlučiteľnosti manželstva je určite Božím darom, ale Pán ho udeľuje všetkým bez rozdielu, ktorí sú otvorení pre Božieho Ducha.

V závere výmeny názorov Pána Ježiša s farizejmi o pôvodnom Božom zámere s manželstvom, zasiahnu Ježišovi učeníci: “Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa.” (Mt 19, 10).

A práve na základe podnetu učeníkov zazneli slová Pána Ježiša o celibáte pre kráľovstvo, sú dôsledkom tohto podnetu jeho učeníkov a súvisia teda s manželstvom. Vzťah k manželstvu je preto základom pre pochopenie výroku Pána Ježiša o celibáte.

Pán Ježiš hovorí o troch možnostiach celibátneho života: “sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo.” (Mt 19, 12).

Prvá situácia sa týka tých, ktorí sú nevhodní na manželstvo z dôvodu vrodených fyzických daností; druhá situácia sa týka tých, ktorých urobili nevhodnými na manželstvo ľudia, a to v dôsledku fyzického zásahu na ich tele. Vo vtedajšom kultúrnom prostredí bola známa situácia osôb , ktoré z dôvodu služby na starovekých panovníckych dvoroch, boli zámerne pozbavení schopnosti uzavrieť plodné manželstvo. V knihe Skutkov apoštolov sa spomína, že diakon Filip pokrstil Etiópčana, eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky, správcu všetkých jej pokladov (porov. Sk 8,26-39).

Napokon text svätého Matúša hovorí o tých, ktorí sa neschopnými “urobili sami pre nebeské kráľovstvo”, dobrovoľne.

Prvá charakteristika “neschopného manželstva pre kráľovstvo”, o ktorej hovorí Pán Ježiš, vyplýva z porovnania s ostatnými prípadmi uvedenými predtým: je to neschopnosť dobrovoľná. Kým totiž prvé dva prípady sa vzťahujú na situácie, ktoré osoby z rôznych dôvodov utrpeli na sebe samých, v treťom prípade, ktorý spomína Pán Ježiš, ide o slobodnú voľbu. Ten, kto je “neschopným manželstva pre kráľovstvo", by sa oženiť mohol, ale slobodne sa rozhodne, že tak neurobí.

Druhou charakteristikou je motivácia „pre nebeské kráľovstvo“. Evanjelista svätý Matúš používa tento výraz namiesto “Božieho kráľovstva”, aby sa vyhol vysloveniu Božieho mena. Pre prvého evanjelistu je teda "neschopnosť manželstva" spojená s Božím kráľovstvom, so základným Ježišovým posolstvom. V evanjeliách totiž ohlasovanie blízkosti kráľovstva predstavuje syntézu Ježišovho kázania: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Mohli by sme však povedať, že nebeské kráľovstvo je sám Ježiš, jeho príchod: v ňom sa nebeské kráľovstvo priblížilo.

Text pridáva tretí základný prvok „neschopnosti manželstva“ pre kráľovstvo: ide o slobodné rozhodnutie, ktoré je urobené v sile duchovného daru. Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.” (Mt 19, 11). Celibát v záujme kráľovstva, ak je na jednej strane slobodnou voľbou tých, ktorí by sa mohli oženiť, ale rozhodli sa neoženiť, na druhej strane je darom, ktorý prichádza od Boha a len ako taký môže byť v živote človeka správne prijímaný a uskutočňovaný.

Slová o „neschopnosti manželstva“ pre kráľovstvo pomáhajú pochopiť niektoré základné charakteristiky povolania k celibátu: je slobodné; nemá iný základ ako Krista a nebeské kráľovstvo; je darom, ktorý je potrebné prijať. Celibát nie je založený na znevažovaní manželstva, ani na vytváraní hierarchie medzi životnými voľbami. Celibát v skutočnosti nachádza svoj zmysel vo vzťahu k manželstvu - celibátnik nie je ten, kto sa nemôže oženiť, ale ten, kto sa rozhodol neoženiť sa a stále vychádza z pozitívneho chápania manželstva podľa Božieho zámeru. Celibát a manželstvo spolu odlišným, ale nie protikladným spôsobom reagujú na Stvoriteľovo potvrdenie, že pre človeka nie je dobré byť sám a na Božie pozvanie žiť v plnosti pre lásku.¹

Meditatio

Pán Ježiš vysvetlil manželstvo, keď sa odvolal na zámer Stvoriteľa, ktorý od počiatku chcel zjednotenie muža a ženy v jednom tele, čo má vyjadrovať lásku ako príbeh vernosti.

Ešte jasnejší, Kristom zavedený inovatívny prístup sa týka dôvodu panenstva, zasväteného Božiemu kráľovstvu. Starý zákon zachytáva, že od proroka Jeremiáša sa žiadalo, aby sa zriekol manželstva, čo mal byť znak blížiaceho sa konca Jeruzalema (Jer 16,2); a ako sa nám zdá, aj ďalší proroci, napr. Eliáš, Elizeus a Ján Krstiteľ, sa neoženili, čím vyjadrili úplnú oddanosť svojmu poslaniu. Pán Ježiš ide osobne v stopách týchto prorockých svedkov, navyše prijíma poslanie Ženícha Izraela, čo je charakteristika v prorockej tradícii rezervovaná Bohu. [...]

Čo sa týka učeníkov, Ježiš neponúkol nejaké normatívne predpisy, ktoré by nútili nasledovať jeho voľbu panenstva. Predsa však treba predpokladať, že apoštoli a tí, čo ho nasledovali pri jeho pútnickom poslaní, prijali stav celibátu alebo aspoň osobnú situáciu, ktorá ich uvoľňovala od manželských povinností. [...]

Označenie „neschopní manželstva“ „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12) sa nepochybne vzťahuje aj na toho, kto si zvolí neuzavrieť manželstvo a nemať telesné deti, aby sa telom a dušou oddal spoločenstvu, a stal sa tak skrze Slovo plodným pre večný život.

Je totiž zrejmé, že Pán Ježiš prišiel nastoliť nový Izrael, ktorý už nebol splodený ľudským semenom, ale bol utváraný Slovom a oživovaný Duchom (Jn 1,13; 3,5-6; Jak 1,18; 1 Pt 1,23). Dvanásti – v protikladnom vzťahu k dvanástim Jakubovým synom – sú symbolickým počiatkom nového Božieho ľudu cez „synov“, ktorí sa nimi stávajú poslušnosťou viery. Kristova Cirkev totiž tvorí duchovnú rodinu (porov. Mt 12,46-50), v ktorej je Boh jediným pravým Otcom (Mt 23,9).

Toto všetko však neukladá záväzok celibátu všetkým kresťanom; panenstvo pre Božie kráľovstvo je skôr plodom osobitného „povolania“; na jednej strane vyžaduje osobitné volanie a primeraný dar zo strany Pána a na druhej strane sa uskutočňuje v slobodnej odpovedi jednotlivca, ktorá sa realizuje v Ježišovom mene a pri jeho nasledovaní, takže celá jeho existencia sa stáva formou proroctva, ktoré ohlasuje eschatologickú skutočnosť (porov. Mt 22,30).²

Je cenné všimnúť si aj slová pápeža Františka z posynodálnej exhortácie Amoris laetitia, kde uvažuje o vzťahu manželstva a stavu slobodného zrieknutia sa manželstva.

„Mnohé osoby, ktoré nevstúpili do manželstva, sú nielen oddané rodine, z ktorej pochádzajú, ale často vykonávajú veľké služby v okruhu svojich priateľov, v cirkevnom spoločenstve alebo v pracovnom živote. [...] Mnohí vkladajú svoje talenty do služby kresťanského spoločenstva, na znak dobročinnej lásky a dobrovoľníctva. Potom sú aj takí, ktorí nevstúpia do manželstva, pretože zasvätia život láske Kristovi a jeho bratom. Ich oddanosť je veľkým obohatením pre rodinu – v Cirkvi aj v spoločnosti.“³

[...] Panenstvo je jednou formou lásky. Ako znamenie, pripomína nám horlivosť pre Božie kráľovstvo, naliehavosť odovzdať sa bez výhrad službe evanjelizácie (porov. 1 Kor 7, 32) a je odrazom plnosti neba, kde sa „ľudia neženia, ani nevydávajú“ (Mt 22, 30). [...]

Panenstvo predstavuje symbolickú hodnotu lásky, ktorá nepotrebuje druhého vlastniť, a takým spôsobom odzrkadľuje slobodu nebeského kráľovstva. Je pozvaním pre manželov, aby žili svoju manželskú lásku v perspektíve definitívnej lásky ku Kristovi, ako spoločné napredovanie k plnosti nebeského kráľovstva. Láska manželov zasa predstavuje iné symbolické hodnoty: na jednej strane je zvláštnym odrazom Najsvätejšej Trojice. Vskutku, Trojica je naplno jednotou – v ktorej však existuje aj odlíšenie. Okrem toho rodina je kristologickým znamením, pretože ukazuje blízkosť Boha, ktorý zdieľa život človeka, zjednotiac sa s ním vo vtelení, na kríži a pri vzkriesení: každý z manželov sa stáva „jedným telom“ s druhým a seba samého ponúka, aby sa celkom zdieľal s druhým až do konca. Panenstvo je „eschatologickým“ znamením vzkrieseného Krista, manželstvo je „historickým“ znamením pre tých, ktorí kráčajú po zemi; znamením pozemského Krista, ktorý prijal zjednotenie s nami a daroval sa až po vyliatie svojej krvi. Panenstvo a manželstvo sú, a musia byť, rozličné spôsoby, ako milovať, pretože „človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska“.⁴

Celibát v sebe ukrýva riziko, že sa stane pohodlnou osamelosťou, ktorá ponúka slobodu autonómne sa pohybovať, meniť miesta, úlohy a rozhodnutia, zaobchádzať s vlastnými peniazmi, stretávať sa s rozličnými osobami – podľa príťažlivosti daného okamihu. V takom prípade žiari svedectvo osôb žijúcich v manželstve. Tí, ktorí boli povolaní k panenstvu, môžu nájsť v niektorých manželských pároch jasné znamenie šľachetnej a neochvejnej vernosti Bohu a jeho zmluve, ktoré ich srdcia môže povzbudiť ku konkrétnejšej a obetavejšej disponibilite. Vskutku existujú osoby žijúce v manželstve, ktoré svoju vernosť zachovávajú aj vtedy, keď sa partner stal fyzicky nepríjemným alebo keď nenapĺňa ich potreby – a to aj napriek mnohým príležitostiam, ktoré ich pozývajú k nevernosti alebo opusteniu. Žena sa môže starať o svojho chorého manžela a tam, pri kríži, znovu opakuje „áno“ svojej lásky – až do smrti. V takejto láske sa nádherným spôsobom ukazuje dôstojnosť toho, kto miluje; dôstojnosť ako odraz lásky (caritas), keďže pre túto lásku je vlastné skôr milovať než byť milovaný.⁵ V mnohých rodinách tiež môžeme nájsť schopnosť obetavej a nežnej služby problémovým, ba dokonca nevďačným deťom. To z daných rodičov robí znamenie slobodnej a nezištnej Ježišovej lásky. To všetko sa stáva pozvaním pre osoby žijúce v celibáte, aby svoju oddanosť nebeskému kráľovstvu žili s väčšou štedrosťou a disponibilitou. Sekularizácia dnes zatemnila hodnotu zväzku na celý život a zbagatelizovala bohatstvo manželskej oddanosti, preto „treba prehĺbiť pozitívne aspekty manželskej lásky“.⁶ (pápež František, Amoris laetitia, 158-162)

Oratio

Chceme sústrediť našu pozornosť na Božiu prítomnosť, keď srdcom vnímame zmysel rozhodnutia stať sa neschopným manželstva pre nebeské kráľovstvo v súčasnom svete.

Približuje nás k tomu úvaha pápeža Benedikta XVI. o celibáte. V citácii sú výslovne spomenutí kňazi, ale text sa vzťahuje na duchovnú situácii každého, kto sa rozhodne nasledovať povolanie urobiť sa neschopným manželstva pre kráľovstvo:

„Pavol nazýva Timoteja - a v ňom biskupa a vo všeobecnosti kňaza – „Božím mužom“ (1 Tim 6, 11). Toto je ústredná úloha kňaza: prinášať Boha ľuďom. Samozrejme, môže to robiť len vtedy, ak sám pochádza od Boha, ak žije s Bohom a podľa Boha. Nádherne to vyjadruje verš kňazského žalmu, ktorý sme my - staršia generácia - vyslovili pri prijatí do kňazského stavu: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud.“ (Ž 16,5). Modliaci sa kňaz tohto žalmu interpretuje svoju existenciu z formy rozdelenia pôdy stanovenej v Deuteronómiu (porov. 10, 9). Po obsadení krajiny získava každý kmeň žrebom svoj diel Svätej zeme, a tak sa podieľa na dare prisľúbenom praotcovi Abrahámovi. Iba kmeň Léviho nedostáva žiadnu pôdu: jeho zemou je sám Boh. Tento výrok mal určite úplne praktický význam. Kňazi nežili ako ostatné kmene z obrábania pôdy, ale z obetí. Tento výrok však ide hlbšie. Skutočným základom kňazovho života, pôdou jeho existencie, zemou jeho života je sám Boh. Cirkev v tomto starozákonnom výklade kňazskej existencie - výklade, ktorý sa opakovane objavuje aj v Žalme 118 [119] - správne videla vysvetlenie toho, čo znamená kňazské poslanie v nasledovaní apoštolov, v spoločenstve so samotným Ježišom. Kňaz môže a musí aj dnes povedať spolu s levitom: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu“. Boh sám je mojím podielom na zemi, vonkajším a vnútorným základom mojej existencie. Táto teocentrickosť kňazskej existencie je potrebná práve v našom úplne funkcionalistickom svete, v ktorom sa všetko zakladá na vypočítateľnom a overiteľnom výkone. Kňaz musí skutočne poznať Boha zvnútra, a tak ho prinášať ľudstvu: to je prioritná služba, ktorú dnes ľudstvo potrebuje. Ak sa v kňazskom živote stratí toto ústredné postavenie Boha, postupne sa vyprázdni aj zápal pre činnosť. V prebytku vonkajších vecí chýba stred, ktorý dáva všetkému zmysel a vracia ho do jednoty. Tam chýba základ života, „zem“, na ktorej to všetko môže stáť a prosperovať.

Celibát, ktorý platí pre biskupov v celej východnej i západnej Cirkvi a podľa tradície siahajúcej do čias blízkych apoštolom aj pre kňazov vo všeobecnosti v latinskej Cirkvi, možno napokon pochopiť a prežiť len na základe tohto základného prístupu. Čisto pragmatické dôvody, odkaz na väčšiu disponibilitu, nestačia: takáto väčšia disponibilita by sa ľahko mohla stať aj formou sebectva, ktoré si ušetrí obety a námahu, ktoré si vyžaduje vzájomné prijatie a znášanie v manželstve; mohla by tak viesť k duchovnému ochudobneniu alebo k tvrdosti srdca. Skutočný základ celibátu sa dá vystihnúť iba vetou: Dominus pars – Pane, Ty si moja zem. Môže byť len teocentrický. Nemôže znamenať zostať bez lásky, ale musí znamenať nechať sa pohltiť vášňou pre Boha a potom sa prostredníctvom dôvernejšieho bytia s ním učiť slúžiť aj ľuďom. Celibát musí byť svedectvom viery: viera v Boha sa konkretizuje v takej forme života, ktorá má zmysel len od Boha. Oprieť svoj život o neho, zrieknuť sa manželstva a rodiny znamená, že prijímam a prežívam Boha ako skutočnosť, a preto ho môžem prinášať ľuďom. Náš svet, ktorý sa stal úplne pozitivistickým, kde Boh prichádza do hry nanajvýš ako hypotéza, ale nie ako konkrétna skutočnosť, potrebuje toto spočinutie na Bohu čo najkonkrétnejším a najradikálnejším spôsobom. Potrebuje svedectvo o Bohu, ktoré spočíva v rozhodnutí prijať Boha ako základ, na ktorom je založená vlastná existencia. Preto je celibát v dnešnom svete taký dôležitý, hoci jeho naplnenie v našej dobe je neustále ohrozované a spochybňované. Na ceste k tomuto cieľu je potrebná dôkladná príprava; vytrvalé sprevádzanie zo strany biskupa, priateľov kňazov a laikov, ktorí spoločne podporujú toto kňazské svedectvo. Potrebná je modlitba, ktorá sa neúnavne dovoláva Boha ako živého Boha a opiera sa o neho v hodinách zmätku i v hodinách radosti. Takýmto spôsobom, na rozdiel od kultúrneho „trendu“, ktorý sa nás snaží presvedčiť, že nie sme schopní robiť takéto rozhodnutia, možno toto svedectvo žiť, a tak v našom svete vrátiť do hry Boha ako skutočnosť.“ (Benedikt XVI., Príhovor k členom rímskej kúrie na predvianočnom stretnutí, 22. decembra 2006)⁷

Pane Ježišu Kriste, ženích mojej duše, Radosť môjho srdca, klaniam sa Ti a prosím so všetkou horlivosťou, ktorej som schopný, aby si mi udelil milosť vytrvať a denne rásť v živote viery.

Prosím Ťa dnes osobitne za tých, ktorí sa rozhodli pre Tvoj spôsob života tu na zemi a odovzdali svoj službe pre kráľovstvo.

Láskavý Ježišu, daj, aby odmietali každé pokušenie, brzdili túžby tela a túžby po bohatstve, ktoré sa miešajú v duši človeka. Svojou pomocou im dopraj čistotu srdca.

Ó, Presvätá a Nepoškvrnená Panna Mária, panna panien a naša milovaná matka, denne očisťuj srdce a dušu každého z nás, vypros nám svätú bázeň pred Pánom.

Contemplatio

„Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud.“

(Ž 16,5)

__________

¹ Porov. Ortensio da Spinetoli, Matteo, 6. vydanie, Assisi 1998, str. 527-532; Stuttgarter kleiner Kommentar, zv. 1, str. 234-238; Stuttgarter Neues Testament, zv. 3, str. 72-74;

² Pápežská biblická komisia, Čože je človek? (Ž 8,5), Sprievodca biblickou antropológiou, Trnava 2022, str. 218-222.

³ Relatio finalis 2015, 22.

⁴ Encyklika Redemptor hominis (4. marca 1979), 10: AAS 71 (1979), 274.

⁵ Porov. Tomáš Akvinský, Summa theologiae II-II, q. 27, a. 1.

⁶ Pápežská rada pre rodinu, Famiglia, matrimonio e „unioni di fatto” (26. júla 2000), 40.

⁷ https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/speeches/2006/december/documents/hf_ben_xvi_spe_20061222_curia-romana.html