Formovať sa v spoločnom kráčaní (Ef 4,1-5,2)

Lectio divina biblického úryvku Uháňam za tým, čo je predo mnou (Flp 3,13) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. júna 2023.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (50,7MB)

Textu Lectio divina na webových stránkach Bratislavského arcibiskupstva bude ešte doplnený...

Modlitba

Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene. Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc. Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať. Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok. Nech nás nezvedie nevedomosť. Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom. Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Na vyjadrenie života spoločenstva Cirkvi sa v súčasnosti najčastejšie používa obraz, ktorým je spoločné kráčanie bratov a sestier na životnej ceste. Spoločné kráčanie (čiže synodalita) sa deje za pomocou dvoch prepojených spôsobov. Prvým spôsobom je, že kráčame spolu, jeden s druhým, ako Boží ľud. Druhým spôsobom je, že kráčame spolu ako Boží ľud s celou ľudskou rodinou.

Uvedomujeme si, že spoločné kráčanie bratov a sestier v Kristovi nie je samozrejmou skutočnosťou, že je to duchovný postoj a spôsob života, ktorý spoznávame ako správny, ktorý prijímane, v ktorom sa prehlbujeme a v ktorom sa musíme vždy znova formovať. Spiritualita „spoločného kráčania“ sa má stať výchovným princípom pre formovanie ľudskej osoby a kresťana, rodín a spoločenstiev.

Naše dnešné modlitbové stretnutie venujeme práve potrebe formácie v spoločnom kráčaní. Východiskom bude posvätný text z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom.

Lectio

Ef 4,1-5,2

¹ Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, ² so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske ³ a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja. ⁴ Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. ⁵ Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. ⁶ Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých. ⁷ Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus. ⁸ Preto hovorí: "Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary." ⁹ A čo iné znamená to "vystúpil", ako že aj zostúpil do nižších častí zeme? ¹⁰ Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko. ¹¹ On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, ¹² aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, ¹³ kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, ¹⁴ aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. ¹⁵ Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. ¹⁶ Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.
¹⁷ Preto hovorím a dosvedčujem v Pánovi: Už nežite, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania, ¹⁸ so zatemneným rozumom, odcudzení Božiemu životu pre nevedomosť, ktorá sa ich zmocnila, a pre zaslepenosť ich srdca. ¹⁹ Oni otupeli a oddali sa necudnosti a nenásytne žiadostivo páchajú každú nečistotu.
²⁰ Vy ste sa tak o Kristovi neučili, ²¹ ak ste vôbec o ňom počuli a v ňom boli vyučení, ako je pravda v Ježišovi, ²² že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, ktorý sa ženie za klamnými žiadosťami do skazy, ²³ a obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, ²⁴ obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. ²⁵ Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi. ²⁶ Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; ²⁷ a nedávajte miesto diablovi! ²⁸ Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu. ²⁹ Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú. ³⁰ A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia.
³¹ Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. ³² Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!
¹ Napodobňujte Boha ako milované deti ² a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!

Kontext úryvku

Svätý apoštol Pavol, keď už bol uväznený v Ríme v rokoch 60-64, napísal niekoľko listov. Jedným z nich je aj list, ktorý my poznáme pod menom List Efezanom. Efez sa dnes nachádza v juhozápadnej časti Turecka. V časoch apoštola Pavla bol významný centrom rímskej ríše.

Náš dnešný posvätný text otvára druhú časť Listu Efezanom, v ktorej sa nachádzajú napomenutia ku kresťanskému spôsobu života.

Môžeme v ňom rozlíšiť štyri časti:

1. Výzva k jednote.

2. Dary milosti v službe jednoty cirkvi.

3. Starý a nový človek.

4. Výzvy k spoločnému životu v Kristovom duchu.

V úvodnej časti, ktorú tvorí prvých šesť veršoch, sme počuli naliehavú výzvu k jednote (v. 1-6). Ide o veľmi zhustenú formuláciu, ktorou sú všetci pozvaní k takému spôsobu života, ktorý zodpovedá Božiemu vyvoleniu¹ a uskutočňuje sa v praxi lásky, jednoty a pokoja, ktoré ustanovil sám Kristus svojím krížom² („aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske“ v. 1b-2).

Po tomto úvode nasleduje sedem dôvodov jednoty, pričom sú usporiadané do dvoch triád, do dvoch skupín po troch a v konečnom dôsledku sa zbiehajú k jedinému Bohu a Otcovi (v. 4-6: Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.).

Prvá triáda „telo - Duch – nádej“ pripomína základné vyjadrenia o Cirkvi, o jedinom univerzálnom tele Cirkvi, ktoré predstavuje ľudstvo zmierené s Bohom³ a zároveň aj ako konkrétne spoločenstve, ktoré Boh povolal k nádeji z jeho Ducha (v. 4: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania.“)

Druhá triáda „Pán - viera – krst“ spája krstné vyznanie k jedinému Pánovi Ježišovi Kristovi⁴ ktoré sa uskutočňuje vo viere a ku ktorému sa veriaci rozhodol v krste. Takto spája všetkých do jedného tela s Kristom ako jeho hlavou (v. 5: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst.“)

Obe skupinky troch dôvodov sa v 6. verši zbiehajú do vyznania jediného Boha, ktoré bolo konštitutívne už pre zmluvný izraelský ľud Starého zákona⁵, ale odrážalo sa aj v helenistickej synagóge židovskej diaspóry. Vo vtedajšom náboženskom chápaní sa jeden Boh chápal aj ako princíp, ktorý drží vesmír pohromade. Uvedené chápanie je východiskom pre aklamáciu jediného Boha. Svätý Pavol umiestňuje na koniec svojho monoteistického vyhlásenia - zaviazaný biblickou tradíciou - vyznanie jediného Boha ako Stvoriteľa, ktorý stojí nad svetom a pôsobí v ňom, aby vytvoril jednotu⁶ (v. 6: „Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých.“)

V cirkvi sa má vyjadriť vyznanie jednoty Boha v Kristovi a v Duchu, a len preto sa v nej môže a musí žiť jednota. Toto presvedčenie malo adresátom pomôcť, aby sa upevnilo ich životné rozhodnutie a odhodlanie vyznávať jediného Boha Ježiša Krista, aj keď žili v prostredí mnohých iných náboženských ponúk.

Druhá časť nášho úryvku hovorí o tom, ako majú byť v službe jednoty cirkvi zapojené dary milosti, ktoré dostávajú jednotlivci. (Ef 4,7-16)

Svätý Pavol vykreslil svoj obraz jednoty cirkvi v rozmanitosti služieb aj v Liste Rimanom a v Prvom liste Korinťanom⁷. V našom úryvku konkretizuje svoju predstavu o budovaní cirkvi vzhľadom na jej jednotu; každý dostal schopnosť budovať cirkev svojimi pridelenými darmi (v. 7 „Ale každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus.“)

S týmto zámerom svätý Pavol cituje aj žalm 68, verš 19: „Do výšav si vystúpil, so sebou si vzal zajatcov, ľudí si prijal do daru“, v ktorom modliaci sa spieva o Jahveho víťaznom pochode k sionskému trónu, kde so sebou berie zajatých protivníkov (v. 8). Svätý Pavol interpretuje slová žalmu tak, že ich vzťahuje na Pána Ježiša, lebo Kristus je ten, ktorý zostúpil na zem, porazil mocnosti protiviace sa Bohu a teraz, po svojom povýšení do neba, napĺňa vesmír vo svojom tele, Cirkvi⁸ (v. 10: „Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko.“)

Dary, ktoré dal „ľuďom“, to znamená Cirkvi, slúžia k tomu, aby sa budovala a aby napĺňala zámer spásy pre všetkých. Tieto dary sa prejavujú v rôznych službách (v. 11: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov.“)

Výpočet úloh odhaľuje pokročilý vývoj prvotnej Cirkvi, ale nemožno ešte hovoriť o „hierarchickej“ štruktúre. Evanjelisti boli misijnými ohlasovateľmi evanjelia, pastieri a učitelia mali za úlohu katechézu. Všetky funkcie mali slúžiť jednote Kristovho tela (v. 12). Myšlienka smeruje k poznaniu Krista, Božieho Syna; to nie je len intelektuálna, ale predovšetkým bytostná úloha. Cirkev sa predstavuje pred inými ako priestor spásy len vtedy, keď je v nej živé uvedomenie, že je úplne preniknutá Kristom a keď je to tiež možné rozpoznať na spoločenstve. (v. 13: „kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku.“)

V tomto ohľade je Cirkev, samozrejme, stále na ceste. Protikladom „dokonalého človeka“, ku ktorému je Cirkev na ceste, sú „nedospelé deti“, ktorým chýba potrebná vytrvalosť (v. 14). Svedectvo pravdy sa prejavuje v raste organizmu, ktorý vedie Kristus ako Hlava (verš 15). V našom úryvku vystupuje prostredníctvom obrazu tela⁹ do popredia osobitná Pavlova myšlienka organizmu a potvrdzuje, že služby a funkcie v Cirkvi majú svoj význam jedine vo svetle budovania tela (v. 15-16: „Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ )

V tretej časti nášho úryvku o starom a novom človeku nachádzame myšlienky svätého Pavla ohľadom konkrétneho spôsobu života v kontraste s rozšíreným spôsobom správania sa vtedajšej spoločnosti.

Počuli sme, že prosebným spôsobom pozýva členov spoločenstva Cirkvi, aby odmietli pohanský spôsob života, ktorý podľa svätého Pavla nemal žiadnu perspektívu. Poukazuje na to, že uzatváranie sa pred Bohom vedie k odsúdeniahodnému spôsobu správania sa v mravnej oblasti (verš 18 a nasl.) a pozýva k zameraniu sa na Kristov spôsob života. To, čo veriaci spoznali ako správnu náuku, v čom boli poučení po svojom obrátení na vieru v Krista (v. 20 a nasl.), je nevyhnutné prejaviť v konkrétnom spôsobe správania sa.

Pravda viery v Ježiša Krista sa prejavuje najmä v uskutočňovaní mravných princípov Ježišovho učenia. Ide o zavŕšenie zmeny totožnosti, ktorá sa udiala pri krste v odložení starého človeka (v. 22) a oblečení si nového človeka podľa stvoriteľskej Božej vôle. Osvojenie si Ježišových modelov správania sa v živote viedlo v obnove myslenia vedeného Duchom k spravodlivosti a svätosti (v. 23 a nasl.).¹⁰

Po predchádzajúcej základnej výzve, aby sa veriaci žili ako noví ľudia a uskutočňovali nové životné postoje, nasledujú výzvy k spoločnému životu v Kristovom duchu (Ef 4,25-5,2). Sú to konkrétne pokyny, ktoré sú vyjadrené prevažne v negatívnej forme, s následnou pozitívnou alternatívou a ďalekosiahlejším zdôvodnením.¹¹

Prevládajúcou myšlienkou je obraz tela v zmysle organizmu, v ktorom sú všetky údy navzájom spojené (v. 25b). Napomenutia sú čiastočne založené na formuláciách známych už citátmi zo Starého zákona (v. 25b a v. 26). Lož a pravda, krádež a poctivá práca, zlé a povznášajúce slovo, hnev a rúhanie na jednej strane a láskavosť a odpustenie na strane druhej sú určujúcim obsahom výstrah a napomenutí, ktoré patrili ku základným normám židovského spôsobu správania sa podľa Svätého písma.

V Liste Efezanom sa však výslovne zdôvodňujú Božou pozornosťou v Ježišovi Kristovi (v. 25). V duchu biblických mravných zásad nabáda aj svätý Pavol, aby sa všetky konflikty vyjasnili v ten istý deň pred západom slnka, aby sa nedával priestor moci zla (v. 26-27).

To, že spoločenstvo nemá „zarmucovať“ Božieho Ducha, sa nemá chápať v zmysle citového prežívania, ale znamená, že život spoločenstva z Božieho Ducha nesmie byť narušený (v. 30). Biblickej tradícii zodpovedá aj dôraz na sociálnu zodpovednosť za tých, ktorí sú v núdzi (v. 28).

Všetko je odôvodnené veľkou výzvou, aby veriaci napodobňovali Pána Boha vo vzájomnej láske, ktorá nachádza svoje konečné opodstatnenie v láskyplnej oddanosti Pána Ježiša.

Svätý Pavol to vyjadril liturgickým obrazom Bohu milej obety¹² a poukázal, že aj Pán Ježiš „za nás“ obetoval seba samého.¹³

Meditatio

Formácia k synodalite zahŕňa vzdelávanie a získavanie zručností, ktoré podporujú kultúru vzájomného počúvania, dialógu a spolupráce medzi všetkými členmi Cirkvi.

Svoju formáciu k synodalite môžeme prehĺbiť viacerými spôsobmi.

Môžeme začať tým, že sa oboznámime s cirkevnými dokumentmi, ktoré sa zaoberajú synodalitou. Veľkou pomocou môže byť napríklad prečítať si encykliku pápeža Františka „Fratelli tutti“, ktorá zdôrazňuje význam dialógu a inklúzie pri budovaní bratskejšieho spoločenstva.

Druhým spôsobom formácie je aktívna účasť v cirkevnom spoločenstve: Zapojme sa do činnosti svojej farnosti alebo v niektorom spoločenstve veriacich. Zúčastňujme sa na stretnutiach, modlitbových skupinách a podujatiach, ktoré podporujú spoločnú zodpovednosť za život Cirkvi.

Ak by sme mali príležitosť, zúčastnime sa osobitných formačných stretnutí o synodalite, ktoré pomáhajú hlbšie pochopiť tento proces a jeho praktické dôsledky.

Predovšetkým však rozvíjajme kultúru dialógu. Zdokonaľujme svoje schopnosti aktívneho počúvania a konštruktívneho dialógu. Naučme sa odkladať predsudky a prijímať rôzne pohľady iných. Empatia a schopnosť pochopiť iné názory sú pre synodalitu základom.

Ďalšou nevyhnutnou formačnou aktivitou je konkrétna spolupráca a rozlišovanie v spoločenstve. Podporujme spoluprácu a spoločnú zodpovednosť vo svojom spoločenstve. Spolupracujme s ostatnými členmi pri prijímaní rozhodnutí, venujme čas spoločnému rozlišovaniu, v ktorom sa snažíme načúvať hlasu Ducha Svätého, ktorý hovorí prostredníctvom podnetov pri vzájomnom zdieľaní sa spoločenstva.

Ústredným prvkom formovania sa k synodalite zostáva modlitba. V osobnej i spoločnej modlitbe prosme o osvietenie Duchom Svätým a posilňujme vzájomnú otvorenosť. Pamätajte, že synodalita si vyžaduje čas a prax. Je to cesta, ktorá zahŕňa celú Cirkev a vyžaduje si angažovanosť všetkých jej členov pri budovaní spoločenstva, ktoré je viac inkluzívne, participatívne a orientované na spoločné dobro.

Synodalita teda nie je primárne „demokratickou“ praxou, ale duchovnou skúsenosťou, ktorú treba prežívať oživenú Duchom Zmŕtvychvstalého. Ako naznačuje pápež František formovanie a formovanie v synodalite si vyžaduje aj to, aby sa človek postavil do vzťahu k realite „s otvorenou mysľou a na kolenách“ (porov. Veritatis gaudium 3).

Oratio

Pane Ježišu, obraciame sa k Tebe v modlitbe, aby sme Ti predniesli naše chvály, naše poďakovanie i naše prosby, keď myslíme na potrebu našej formácie v synodalite.

Ty, Pane, vkladáš do ľudského jestvovania a do jestvovania Tvojho ľudu danosti, ktoré spoznávame ako potrebu spoločenstva v našom živote. Je Tvojím darom, že sme počuli a uverili, že náš život je cestou k Tebe, do nebeského domova. My chceme kráčať spoločne.

Ďakujeme Ti za slová, ktoré si vnukol svätému apoštolovi Pavlovi a ktoré nachádzame v Liste Efezanom, lebo spoločné kráčanie Božieho ľudu na ceste k záchrane v Božom domove, je možné iba v jednote. Spoločné napredovanie vyžaduje jednotu, narušuje ho akýkoľvek zdroj rozdelenia.

Pane, Ti si zdroj pravej jednoty, si jeden Boh a jeden Pán, zároveň žiješ v troch osobách ako Otec, Syn a Duch Svätý.

Naše jestvovanie v pozemskom živote je narušené našimi previneniami, ktoré spôsobujú rozdelenie. Naše spoločné, čiže synodálne, kráčanie je možné len vtedy, keď v sebe obnovujeme ochotu k obráteniu, k ľútosti nad previneniami a konkrétnymi skutkami nápravy.

Aj v tom sa formujeme ku spoločnému kráčaniu, keď sa vždy znova učíme, čo znamená obrátenie, či vždy znova sa musíme vracať k tomu, aby sme podľa svätého Pavla odkladali to, čo patrí tomu „starému“ človeku a prehlbovali sa v tom, čo tvorí naše nové jestovania v Duchu Svätom.

Ďakujeme Ti za naše osobné prirodzené dary a za dary milosti, ktoré stále od Teba dostávame. Daruj nám Tvojho Svätého Ducha, omilosti nás v tom, aby neboli oslabení smútkom nad tým, čo nemáme, ale aby sme si vážili, aby sme správne spravovali tie dary, ktoré sme od Teba dostali.

Potrebujeme Tvoju milosť, aby vedeli rozpoznať a vážiť si dary, ktorými si obdaroval našich bratov a sestry a aby sme my i oni znova a znova pripomínali, že naše schopnosti majú byť podľa Tvojej vôle použité, aby slúžili jednote a spoločnej ceste, na ktorej nie je nikto vylúčený.

Contemplatio

„Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás“

(Ef 5,1-2)

__________

¹ porov. 1Sol 2,11-12: „Viete predsa, že sme každého z vás, ako otec svoje deti, prosili, povzbudzovali a zaprisahávali, aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Boha, ktorý vás volá do svojho kráľovstva a slávy.“

² porov. Ef 2,14-18: „Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom. Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi.“

³ porov. Ef 2,16: „aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom.“

⁴ porov. Rim 10,9: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“

⁵ porov. Dt 6,4: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný!“

⁶ porov. 1Kor 8,6: „My máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“

⁷ porov. Rim 12,3-8: „Mocou milosti, ktorú som dostal, hovorím každému z vás, aby si nik nemyslel o sebe viac, ako myslieť treba, ale zmýšľajte triezvo, každý podľa stupňa viery, aký mu udelil Boh. Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi. Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne.“ 1Kor 12,27-28: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy. A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov.“

⁸ porov. Ef 1,18-23: „Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých, a aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom.“

⁹ porov. Kol 2,18-20: „Nech vás nik nepripraví o víťaznú cenu samoľúbou poníženosťou, uctievaním anjelov a upútavaním pozornosti na to, čo videl, lebo to sa len márne nadúva vo svojom telesnom zmýšľaní, a nedrží sa hlavy, z ktorej celé telo, vyživované a pospájané väzivami a spojivami, rastie Božím vzrastom.“

¹⁰ porov. Gal 3,27: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.“

¹¹ porov. Kol 3,8-14: „Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril. Potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus. Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační!“

¹² porov. Ž 40,7-9: „Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia, preto som povedal: Hľa, prichádzam. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon.“

¹³ porov. Gal 2,20: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“