Rozlišovať a rozhodovať (Joz 24,1-2;14-18)
Lectio divina biblického úryvku Srdce rozumného sa zháňa za vedomosťou (Prís 15,14) z cyklu Biblické impulzy pre naše spoločné kráčanie v Cirkvi.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. mája 2023.
Zvukový záznam predneseného Lectio divina:
Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (65,0MB)
Modlitba
Sme tu pred Tebou, Duch Svätý: zišli sme sa v Tvojom mene. Ty si náš pravý radca. Príď k nám, stoj pri nás, vstúp do našich sŕdc. Pouč nás, kam máme ísť, a ukáž nám cestu, po ktorej treba kráčať. Nedovoľ, aby sme my, slabí a hriešni, spôsobili neporiadok. Nech nás nezvedie nevedomosť. Daj nám dar rozlišovania, nech nie sme zaujatí kvôli predsudkom a falošným ľudským ohľadom. Veď nás k jednote, aby sme nezišli z cesty pravdy a spravodlivosti, ale napredovali na púti do večného života.
O to prosíme Teba, ktorý pôsobíš vo všetkých časoch a na všetkých miestach, v spoločenstve s Otcom i Synom, na veky vekov. Amen.
Uvedenie do stretnutia
Spoločné kráčanie bratov a sestier spoločenstva Cirkvi s ich duchovnými otcami vytvára situácie, kedy každá generácia musí hľadať odpovede a robiť rozhodnutia v tom, ako uskutočňovať život podľa viery v aktuálnej situácii. Synodálny rozmer Cirkvi predpokladá, že rozhodnutia budú vždy znova pripravované primeraným spôsobom a sú výsledkom duchovného procesu uvažovania, otvorenosti pôsobeniu Ducha Svätého a rozlišovania na základe Božieho slova.
Chceme porozumieť hlbšie duchovný proces rozlišovania a rozhodovania na základe Božieho slova. Môže nám v tom poslúžiť veľmi vhodným spôsobom posvätný text z 24. kapitoly Knihy Jozue.
Lectio
- Joz 24,1-2;14-18
- 1 Jozue zhromaždil všetky Izraelove kmene do Sichemu a povolal starších Izraela, jeho náčelníkov, sudcov a pisárov. A keď sa dostavili pred Boha, 2 Jozue povedal všetkému ľudu:
14 Teraz sa však bojte Pána a slúžte mu úprimne a verne, odstráňte bohov, ktorým slúžili vaši otcovia na druhej strane potoka a v Egypte, a slúžte Pánovi! 15 Ak sa vám však nepáči slúžiť Pánovi, tak si dnes vyvoľte, komu chcete slúžiť, či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia na druhej strane potoka, alebo bohom Amorejčanov, v ktorých krajine bývate. Ja však a môj dom, my chceme slúžiť Pánovi."
16 Ľud odpovedal: „Kiež je ďaleko od nás, aby sme opustili Pána a slúžili iným bohom! 17 Veď on je Pán, náš Boh, ktorý nás - a tiež našich otcov - vyviedol z egyptskej krajiny, z otrokárne, ktorý pred našimi očami robil tie veľké divy a chránil nás celou cestou, po ktorej sme išli, a medzi všetkými národmi, uprostred ktorých sme prechádzali. 18 Pán vypudil pred nami všetky národy, aj Amorejčanov, ktorí obývali krajinu. Aj my chceme slúžiť Pánovi, lebo on je náš Boh!“
Kontext úryvku
Verše 1-2
Náš dnešný posvätný text sa nachádza na konci knihy Jozue a zameriava sa na zmluvu uzavretú medzi Pánom Bohom, Jahvem, a ľudom. Jozue splnil svoje poslanie: prevzal službu vodcu pre vyvolený národ po Mojžišovi, s Božou pomocou voviedol ľud do krajiny Kanaán, ľud sa usadil na územiach, ktoré mu boli poskytnuté a medzi izraelskými kmeňmi a okolitými národmi zavládol mier.
Jozue sa pripravuje na odchod, ale skôr než uzavrie svoj pozemský život a bude povolaný do pokoja spravodlivých, chce sa uistiť, že ľud neodstúpi od zmluvy zväzku, ktorý ho viaže s Jahvem, jeho Bohom. Práve preto pristupuje k tomu, aby zvolal slávnostné zhromaždenie, na ktorom sa zúčastňujú všetky izraelské rody.
Už v úvode sa zaznamenávajú dve Jozueho činnosti: zhromaždenie a zvolanie. Prvý úkon (zhromaždenie) sa týka celého izraelského ľudu a má za úlohu signalizovať šírku a dôležitosť okamihu; druhý (zvolanie) zdôrazňuje celú slávnostnosť zhromaždenia, pretože text spomína medzi zhromaždenými „starších Izraela, jeho náčelníkov, sudcov a pisárov“ (Joz 24,1): to sú všetko kategórie, ktoré by sme mohli definovať ako garantov, ľudí, ktorí sa objavujú vždy, keď má dôjsť k slávnostnému potvrdeniu verejného aktu. Tieto prvé riadky textu nás teda uvádzajú do veľmi dôležitých súvislostí s posvätným charakterom, čo potvrdzuje aj miesto stretnutia, ktoré je veľmi významné pre skutočnosti, ktoré pripomína: práve v Sicheme sa totiž Jahve zjavil Abrahámovi a slávnostnou prísahou mu prisľúbil, že dá jeho potomkom krajinu, ktorá vtedy patrila Kanaánu1. Dobre teda chápeme, že Jozueho výber Sichemu nie je ničím náhodným: chce aj viditeľne ukázať ľudu, že slovo Pána Boha, Jahveho, je pravdivé a isté, že jeho prísľuby sa vždy splnia. Verš 2 uvádza reč, ktorú Jozue predniesol ľudu. Jeho reč mala dve časti. V prvej v mene Božom pripomenul všetko najdôležitejšie, čo Pán Boh urobil pre vyvolený národ, predstavil súhrn dejín záchrany Izraela.2
V druhej časti svojej reči, ktorá tvorí náš dnešný posvätný text, vyzýva ľud, aby z pripomenutých skutočností dejín spásy vyvodil dôsledky pre svoj konkrétny život.
Verše 14-18
Jozueho reč charakterizuje opakované použitie slovesa „slúžiť“ (v hebrejčine „abad“), ktoré sa v 14. a 15. verši nášho úryvku objavuje nie menej ako sedem krát, čo podčiarkuje dôležitosť tohto slova v celom kontexte. Je to pre dejiny Izraela veľmi sugestívny výraz: stačí pripomenúť, že podstatné meno odvodené od tohto koreňa, konkrétne „aboda“, označuje otroctvo a aj kultovú službu a v Starom zákone v celom obsahovom spektre sa používa na označenie prechodu Izraela z otroctva modloslužby (v modelovej podobe stelesnenej egyptským kráľom, faraónom, ktorý sa vyhlasoval za boha) do slobody, keď môže slúžiť Pánovi, Jahvemu. Nie je teda prekvapujúce, že výzva slúžiť Pánovi je v tomto texte bezprostredne spojená s odstránením pohanských bohov.
Sila Jozueho prejavu spočíva najmä v tej časti príhovoru, ktorá je skutočnou výzvou pre ľud, ktorý má pred sebou: on a jeho rodina vyhlasujú, že sú ochotní slúžiť Pánovi, Jahvemu, pričom zaujímajú jasný postoj; nevyhnutne nasleduje výzva, aby ľud urobil to isté.
Odpoveď zhromaždenia na Jozueho výzvu byť verný Bohu nenechá na seba dlho čakať a obsah je rovnako jasný: v skutočnosti vo verši 16 ľud jedným hlasom vyhlasuje, že je ochotný slúžiť Pánovi: „Kiež je ďaleko od nás, aby sme opustili Pána a slúžili iným bohom!“ a následne uznáva, že spása pre Izrael pochádza len Pána Boha, Jahveho.
Verše 17 - 18 sú v kontinuite s týmto principiálnym vyhlásením: ľud stručne rekapituluje najvýznamnejšie etapy dejín spásy a vyhlasuje, že bol ich očitým svedkom a spoluúčastníkom. Dielo, ktoré Pán Boh, Jahve, vykonal pre Izrael, sa teda netýka len otcov a minulých generácií, ale rozširuje sa na všetkých členov ľudu, ktorí prijímajú Pána ako svojho jediného Boha. Zhromaždenie Izraelitov v Sicheme sa cíti priamo zapojené do dejín záchrany, ktoré Boh uskutočňoval s otcami v minulých generáciách.
Záver reči znie ako pravé vyznanie viery: „Aj my chceme slúžiť Pánovi, lebo on je náš Boh!“ (Joz 24,18b).3
Meditatio
Jednou zo charakteristických znakov knihy Jozue je opakované poukazovanie na dielo záchrany a spásy, ktoré Boh vykonal v minulosti: z tohto hľadiska Pán Boh, Jahve, neprejavoval vernosť len v určitom okamihu, ale zostáva jedinečným spôsobom verným a nezlyhá počas celého trvania dejín spásy pri plnení prisľúbení daných patriarchom a vždy obnovovaných izraelskému ľudu. Odpoveď človeka na vernosť Pána Boha je stelesnená v zmluve, v zmluve lásky a vzájomnej dôvery, ktorá vyjadruje vzájomnú príslušnosť Boha k ľudu a ľudu k Bohu vo zväzku, ktorý svojou nerozlučiteľnou a osobnou povahou možno označiť za manželský.
Rozprávanie Jozue 24 má zásadný význam nielen vo všeobecnej štruktúre tejto knihy, ale aj v celej teológii Starého zákona: jeho hlboký obsah totiž slúži na definovanie vzťahu medzi Bohom a človekom, ako aj na načrtnutie ideálnych vlastností ľudu zmluvy. Navyše, vzhľadom na jej univerzálnu hodnotu by sme mohli povedať, že je to úryvok „bez miesta a bez času“ v tom zmysle, že sa vzťahuje na človeka každého veku a každej zemepisnej šírky, ktorý sa otvára vzťahu s Pánom Bohom.
Z toho vyplývajú viaceré podnety, ktoré predstavujú základný zdroj pre cestu veriaceho jednotlivca a spoločenstva veriacich.
Prvým podnetom je nenahraditeľný význam „pripomínania si“ ako znaku príslušnosti k Bohu, ktorý nás zachránil.
V jazyku Svätého písma téma „pamätania si“ a naopak téma „zabúdania“ nadobúdajú neodmysliteľný význam: mohli by sme povedať, že každý človek, každá udalosť, každá situácia svoje prežitie stavia na hranicu tohto dvojčlena, pretože zabúdanie sa rovná smrti oveľa horšej ako smrť samotná. Z toho vyplýva dôležitosť „pamätania si“, čiže „spomienky“ či „pamiatky“ ako neodmysliteľnej kategórie pre biblického človeka: vytváranie spomienky v skutočnosti znamená zvečnenie skúsenosti, ktorá nie je jednoducho vyvolaná, ale oživená.
Text Jozue 24 jasne ukazuje, ako sa spomienka na významné okamihy dejín spásy stáva pre Izrael hmatateľným znakom príslušnosti k Pánovi, Jahvemu, jedinému pravému Bohu, ktorý aj v súčasnosti vedie dejiny ľudu tak, ako viedol cestu otcov od začiatku Abrahámovej skúsenosti. Vyznanie viery v Boha, ktoré izraelské kmene ohlasujú v Sicheme, oživuje a sprítomňuje tajomstvo prítomnosti Pána Boha uprostred svojho ľudu: tak ako ich otcovia v dávnych časoch, aj Izraeliti v Sicheme pod vedením Jozueho sa budú môcť tešiť z Božej prozreteľnosti, pretože sa rozhodli dodržiavať zmluvný zväzok s Bohom, ktorý sa im vždy prejaví vernosťou tak, ako sa ukázal patriarchom.
Druhým podnetom môže byť uvedomenie si významu odovzdávania viery ako konkrétnej skúsenosti.
Pod vplyvom filozofického myslenia, ktoré smeruje k racionalizácii a konceptualizácii, sa neraz vytvára takmer neprekonateľnú prekážku pre naše chápanie skúsenosti viery, ktoré nám predkladá Sväté písmo: sme v pokušení myslieť si, že priľnutie k Bohu je čisto pojmová, rozumová záležitosť, čo má za nevyhnutný dôsledok, že často vzniká dvojkoľajnosť medzi proklamovanou vierou a každodenným konaním.
Rozprávanie v Jozue 24 pred nás stavia obraz viery ako konkrétnej skutočnosti, ktorá sa týka života veriaceho a zahŕňa všetky jeho sféry bez výnimky: uzavrieť zmluvu s Pánom Bohom Jahvem znamená byť súčasťou dejín plných udalostí, ktoré sú síce časovo vzdialené, ale ktorých protagonistom som aj ja.
Dvanásť kmeňov zhromaždených v Sicheme neprijímajú na prvom mieste myšlienkový systém, ale vstupujú ako protagonisti do dejín spásy, ktoré sa ich osobne dotýkajú: Izraeliti vedome prijímajú vieru svojich otcov a vyhlasujú, že sú ochotní odovzdávať túto skúsenosť svojim deťom, z generácie na generáciu. Nejde však na prvom mieste o vyučovanie doktríny, ale o skúsenostné zdieľanie, ktoré je oveľa účinnejšie, nakoľko sa týka všetkých rozmerov života človeka nielen toho vedomostného.
Tretím podnetom, ktorý je duchovným zdrojom na ceste viery jednotlivca a spoločenstva, je schopnosť teologického čítania osobných a komunitných dejín.
Biblické rozprávanie je - okrem obyčajnej kroniky udalostí týkajúcich sa určitého ľudu v určitom historickom období - teologickým čítaním dejín, ktoré má v závislosti od konkrétneho prípadu osobný alebo kolektívny rozmer. Aj v tomto ohľade vystupuje Jozue 24 ako modelový text v tom zmysle, že Jozueho reč je prezentovaná ako teologické vysvetlenie minulých udalostí s cieľom ľudu zhromaždenému pred ním v Sicheme osvetliť prítomnosť. Izrael sa pozerá na svoje dejiny ako na dejiny spásy, múdro chápe Božie dielo, ktoré je ukryté v záhyboch každodenného života, ktorý sa nevysvetľuje ľahko a jednoducho, ale nikdy nie je banálny alebo samozrejmý. Z toho vyplýva výzva pre čitateľa, aby sa zapojil do tohto zámeru: človek cíti hlbokú túžbu po stretnutí s Bohom, ale má náklonnosť túto túžbu zamerať do fantazijného rozmeru, odtrhnutého od konkrétnosti a reality; práve naopak Boh sa rozhodol zjaviť sa a naďalej sa zjavuje človeku v dejinách. Múdre čítanie osobných dejín a dejín spoločenstva sú teda privilegovanými cestami stretnutia s Bohom pre človeka, ktorý sa mu rozhodne slúžiť, ako Jozue a dvanásť kmeňov zhromaždených v Sicheme.4
V rámci synodálnych stretnutí vo farnostiach bola veľmi oceňovaná skúsenosť zdieľania vnútorných podnetov, ktoré objavili účastníci duchovných rozhovorov okolo Božieho slova. Pre niektorých to bol radostný objav, pre iných radostné potvrdenie skúsenosti, ako Boží Duch požehnáva malé spoločenstvá, ktoré spoločne čítajú a meditujú texty Svätého písma a potom spoločne sa povzbudzujú k činnosti, ktorá je primeraná ich silám a postaveniu. Osobitne bolo oceňované, že sa vytvorila príležitosť zdieľať svoje prežívanie, ktoré bolo podnietené posvätnými textami a zároveň nebolo podrobené nejakému posudzovaniu zo strany ostatných v spoločenstve.
Tie stretnutia podnietili tiež ľudí, aby sa dostali do kontaktu s rovinou emócií a pocitov, ktorá je hlbšia ako rovina logiky a racionálnej argumentácie, a z tohto dôvodu menej frekventovaná, ale z ľudského a aj vieroučného hľadiska veľmi dôležitá: práve v tejto rovine sa človek rozhodne skutočne zapojiť a zveriť sa. Uvedomenie si Božieho pôsobenia vo svojom živote vedie k uvedomeniu osobného a spoločného zapojenia do dejín spásy.
Oratio
Pane Ježišu, ďakujem Ti za chvíle, keď môžem vnímať posolstvo Svätého písma, keď môžem počúvať svedectvo brata alebo sestry vo viere, ako vnímajú a ako sa ich dotýka ten istý posvätný text. Ďakujem za pôsobenie Tvojho Svätého Ducha, ktorý vedie a posilňuje moje sestry a bratov vo viere, aby ma povzbudili a aby ma posilnili k dobrým rozhodnutiam.
Priznávam, že modlitbové stretnutia sú pre mňa i pokušením, aby som sa sústredil na nedokonalosti, ktoré sprevádzajú ktorúkoľvek ľudskú činnosť a teda aj modlitbové stretnutia, ale je potrebné, aby som si aj priznal/a, čo ma vyrušuje a či je možné a akým spôsobom to prekonať.
Uvažovanie nad Tvojím slovom pri osobnej modlitbe alebo pri duchovných stretnutiach prináša aj myšlienky potreby obnovenia vernosti voči Tebe. Každé spytovanie svedomia a ľútosť nad previneniami je obnovou vernosti voči Tebe.
Ako pri stretnutí v Sicheme Izraeliti sa zriekli iných bohov a obnovili a potvrdili svoju vernosť pravému Pánovi, aj pri našich modlitbových stretnutiach sme vďační, keď spoznávame naše súčasné neprimerané venovanie sa, či uctievanie toho, čo nás odvádza od Pána, keď si vzájomne pomáhame uvedomiť si tieto nebezpečenstvá a keď sme vzájomne posilou v obnove vernosti.
Ďakujem Ti za chvíle, keď sa môžem zúčastniť s mojimi bratmi a sestrami na svätej omši, ktorá nás spoločne pozýva, aby sme sa otvorili pre duchovný chlieb Božieho slova a sviatostný chlieb Eucharistie. Je potrebné, aby som sa pýtal vždy znova, čo môžem urobiť, aby moja účasť na svätej omši bola účinnejšia, aby som bol viac otvorený pre Božie pôsobenie.
Pane, pripomínam si to v tejto chvíli, čo robíš tajomným, tichým a účinným spôsobom v mojom živote, keď silou Tvojho Ducha objavuje sa v mojom vnútri príťažlivosť k tomu, aby som veril, aby som do Tvojho slova vkladal nádej, aby som miloval podľa Tvojho vzoru.
Uvedomujem si s vďačnosťou, že ma vedieš duchovne, keď sa sústredím na Tvoju blízkosť sám a zároveň si spomínam, že spoločná modlitba mi vždy priniesla osobitnú radosť a posilu.
Pýtam sa pred Tebou, čo by som mohol robiť ja sám/sama, aby som podporil/a spoločnú modlitbu, aby sa pomohol/pomohla pri vytvorení podmienok na spoločné uvažovanie nad niektorým textom Svätého písma a spoločné zdieľanie sa.
Pane, túžime spoločne po tom, aby sme mali tú múdrosť srdca, ktorá pramení z Tvojho slova, aby sme mohli robiť správne rozhodnutia vo svojom živote osobnom, alebo rodinnom, v živote duchovného spoločenstva pre dobro farnosti, diecézy a celej Cirkvi. Z Tvojej dobroty patrí k prirodzenosti života na zemi to, že každé dobré rozhodnutie podľa posolstva Svätého písma osoží Cirkvi a celej spoločnosti.
Contemplatio
Pane, „ty si milostivý a my ti chcem v bázni slúžiť“.
(Ž 130,4)
__________
1 Gen 12,6-7: „Abram prešiel krajinou až po miesto Sichem, až k terebintu Moreho. Vtedy boli v krajine Kanaánčania. Tu sa Abramovi zjavil Pán a povedal mu: "Túto krajinu dám tvojmu potomstvu." On tam potom postavil Pánovi, ktorý sa mu zjavil, oltár.“
2 Joz 24,2-13: „Toto hovorí Pán, Izraelov Boh: Oddávna bývali vaši otcovia, Abrahámov a Nachorov otec Táre, na druhej strane Rieky a slúžili iným bohom. Vzal som teda vášho otca Abraháma z druhej strany Rieky a previedol som ho po celej krajine Kanaán. Rozmnožil som jeho potomstvo a dal som mu Izáka. Izákovi som dal zas Jakuba a Ezaua. Ezauovi som dal pohorie Seir, aby si ho zaujal. Jakub však a jeho synovia zostúpili do Egypta. I poslal som Mojžiša a Árona a bil som Egypťanov (znameniami), ktoré som tam robil. A keď som vyviedol (vás a) vašich otcov z Egypta, došli ste k moru. Egypťania prenasledovali vašich otcov na vozoch a koňoch až po Rákosové more. Keď volali k Pánovi, on položil medzi vás a Egypťanov temnotu a priviedol na tamtých more, ktoré ich prikrylo. Na vlastné oči ste videli, čo som urobil v Egypte. Potom ste dlhý čas bývali na púšti. Nato som vás priviedol do krajiny Amorejčanov, ktorí bývali na druhej strane Jordánu. Keď ste proti nim bojovali, dal som ich do vašej ruky. Zaujali ste ich krajinu a ja som ich pobil pred vami. Potom povstal moabský kráľ, Seforov syn Balak, a bojoval proti Izraelovi. Povolal a poslal Beorovho syna Baláma, aby vám zlorečil. Ja som však odmietol počúvať Baláma a musel vám ešte aj žehnať, a tak som vás vyslobodil z jeho ruky. Potom ste prešli cez Jordán a došli ste k Jerichu. Tu bojovali proti vám jerišskí občania, Amorejčania, Ferezejci, Kanaánčania, Hetejci, Gergezejčania, Hevejci a Jebuzejci. Ale dal som ich do vašej ruky. A poslal som pred vami sršne, ktoré ich pred vami vypudili: dvoch amorejských kráľov; teda nie svojím mečom alebo svojím lukom (si ich premohol). Dal som vám zem, na ktorej ste sa nenamáhali, mestá, ktoré ste nestavali, a usadili ste sa v nich, vinice a olivové sady, ktoré ste nevysádzali, a jete z nich.“
3 J. F. D. Creach, Giosue, Torino 2012, str. 165-168; Stuttgarter Altes Testament, Zv. 1, str. 478-480.
4 porov. F. Cocco, Giosue e Giudici, Padova 2010, str. 27-32.