Zástupné utrpenie v perspektíve odčinenia zla (Iz 52,13-15; 53,1-12)

Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Jeho rany vás uzdravili (1Pt 2,24) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. apríla 2022.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (62,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pokračujeme v uvažovaní a modlitbe na základe textov Svätého písma, ktoré prinášajú posolstvo o význame a zmysle utrpenia.

V náboženskom chápaní bola vždy veľká dôležitosť pripísaná kultu a obetiam zmierenia, ktoré mali úlohu odčiniť hriech spáchaný človekom a obnoviť narušený vzťah a rovnováhu medzi človekom a Bohom. V Starom zákone jestvovali presné liturgické predpisy, podľa ktorých sa v jeruzalemskom chráme prinášali obety zvierat, aby sa odčinilo zlo ľudských hriechov.

V súvislosti s odčinením zla ľudských hriechov je mimoriadne dôležitým posvätný text, ktorý sa označuje ako 4. pieseň o Božom služobníkovi a prináša jedinečné posolstvo o zástupnom utrpení na odčinenie zla.

Budeme sa venovať textu celej 4. piesne o Božom služobníkovi, tak ako sa nachádza v záverečných veršoch 52. kapitoly a v 12 veršoch 53. kapitoly Knihy proroka Izaiáša. Ide o text, ktorý nám je známy predovšetkým zo slávenia liturgie Veľkého piatku.

Započúvajme sa do posvätného textu:

Lectio

Iz 52,13-15; 53,1-12

¹³ Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi.
¹⁴ Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – ¹⁵ tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!
¹ Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno?
² Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.
³ Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.
⁴ Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. ⁵ On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený prenaše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.
⁶ Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.
⁷ Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).
⁸ Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný.
⁹ So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach.
¹⁰ Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením… Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova.
¹¹ Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy.
¹² Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok má dve časti: Božiu a ľudskú výpoveď.

Božie vyjadrenia sa nachádzajú vo veršoch 13-15 52. kapitoly a vo veršoch 11b-12 53. kapitoly. Sú charakteristické tým, že o služobníkovi hovoria v tretej osobe.

Božie vyjadrenia tvoria rámec vyjadreniam ľudí, ktorá sa nachádza vo veršoch 1-11a 53 kapitoly.

Všimnime si podrobnejšie vyjadrenia ľudí, teda verše 1-11 53. kapitoly, v ktorých nachádzame opísaný údel Pánovho služobníka:

¹ Kto by uveril, čo sme počuli, a komu sa zjavilo Pánovo rameno?
² Veď vzišiel pred ním sťa ratoliestka a ako koreň z vyschnutej zeme. Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.
³ Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.

Máme tu bližšie neurčenú skupinu osôb, ktorá začína rozprávať. Môže ísť o skupinu Židov v babylonskom zajatí, ale text je tak formulovaný, že sa do skupiny môže zaradiť, ktokoľvek chce a pridá sa k uvažovaniu.

Takmer s úzkosťou bola vyslovená otázka: „Kto by uveril, čo sme počuli? Komu sa zjavilo Božie pôsobenie?“

Stalo sa niečo znepokojujúce, ohromujúce, čo je ťažké vysvetliť. To, čo sa oznamuje ako „stalo sa“, to nie je teória, nejaká myšlienka, ale skutočnosť, vlastne ide o osobu a jej historický príbeh.

Jej narodenie je zobrazené symbolom: malým bezvýznamným kríkom, ktorý na púšti takmer nerastie. Tento služobník – znázornený ako ker v púšti - je mimoriadne krehký a slabý, jeho samotné jestvovanie je milosťou, teda darom, na ktorý nejestvujú ľudské predpoklady takým spôsobom, ako sa ľudsky javí nemožné, aby na púšti vyklíčil a rástol ker, niet zeme, ktorá by ho živila.

Nečakane vzišiel Služobník, osoba, ktorá sa javí svojou pokorou a vernosťou Bohu tak neobvyklá, ako ker v púšti, osoba, ktorá je ochotná byť poslušná a pokorná voči Bohu vo svete, ktorý sa pre hriech stal púšťou a miestom smrti.

Služobník nemá nič, čo by mohlo upútať pozornosť: nemá krásu, silu, moc. Nemá nič, čo v poriadku sveta je hodnotené a predstavuje predpoklady úspechu. Nemá žiadnych predkov a triumfálne rodokmene. Naopak, jeho súčasníci ním opovrhujú a odmietajú ho a zakrývajú si pred ním tvár. Takéto pohŕdanie pripomína situáciu malomocného vo vtedajšej spoločnosti, vyhnaného na okraj ako nositeľa smrti a strestaného Bohom. V strachu z nákazy pred ním všetci utekajú, vyhýbajú sa stretnutiu s ním.¹ Fyzické utrpenie služobníka si všetci vysvetľujú ako Boží trest, a preto je ako hriešnik vyradený zo spoločenstva.

⁴ Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. ⁵ On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený prenaše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.
⁶ Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.
⁷ Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa).

V tejto časti autor posvätného textu vkladá do úst skupiny ľudí slová, ktoré odhaľujú vnútorný vývoj. Keď vnímajú príbeh služobníka, dostávajú sa do stavu, že si uvedomia svoju vinu: uznávajú, že oni sú zodpovední za bolesť spôsobenú Služobníkovi. Hriechy sú ich, nie jeho, hoci na začiatku podobne ako Jóbovi priatelia aj oni verili, že Služobníka potrestal sám Boh. Služobník však prijíma to, že bude niesť dôsledky zla všetkých ostatných a vytvára sa príležitosť, že svojim nevinným utrpením im môže otvoriť oči, aby spoznali svoj hriech. Bolesti Služobníka totiž dokazujú jestvovanie zla a hriechu, nejde však o hriech toho, kto trpí, ale tých, ktorí mu bolesť a smrť spôsobujú. Dá sa povedať: „vina a trest“ je náš, „bolesť“ je jeho! A jeho „bolesť“ je zachraňujúca, pretože je schopná vzbudiť pokánie, vyvolať bolestné odhalenie zla, ktoré sa nachádza v hĺbke srdca každého z človeka. Toto všetko je súčasťou presného plánu: „Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých“. Všetky utrpenia služobníka tvoria súčasť Božieho zámeru.

Aj jeho mlčanie je príznačné. Človek zaťažený utrpením zvyčajne hlasito dáva najavo svoju opustenosť a svoj hnev. V knihe Jób a v žalmoch muž, ktorý trpí, „kričí, vzýva, stoná...“. Služobník v našom úryvku naproti tomu mlčí „ako baránok“; svoju vec úplne zveruje Bohu a jeho mlčanie sa zároveň stáva prorockým posolstvom lásky, ktorá sa úplne vydáva do rúk prenasledovateľov.

⁸ Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný.
⁹ So zločincami mu dali hrob, jednako s boháčom bol v smrti, lebo nerobil násilie, ani podvod nemal v ústach.
¹⁰ Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením… Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova.
¹¹ Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta.

Všetci spoznávajú, že proti Služobníkovi bol vynesený mylný rozsudok a že bolo voči nemu uplatnené hrozivo nespravodlivé rozhodnutie. Služobník sa tvárou v tvár tomuto nespravodlivému odsúdeniu nebránil, nežiadal Boží trest a odsúdenie pre svojich prenasledovateľov (ako napr. to žiadal Jeremiáš: porov. Jer 17,18). Nereagoval na zlo zlom, na násilie násilím: pretrhol reťaz zla a pomsty, ktorá ho obklopovala, pričom prijal na seba celú obrovskú ťarchu hriechov sveta.

Nakoniec bol „odstránený zo sveta“. Zlo neznesie dobro, temnota neprijíma svetlo. V živote sa zdá, že zlo a temnota víťazia. Aj ohľadom Služobníka sa teda zdá, že jeho jestvovanie končí tragickou porážkou. Potupný pohreb spečatí celý život naplnený bolesťou a pohŕdaním: skončí v spoločnom hrobe popravených („so zločincami mu dali hrob“).

Po jeho smrti je síce uznaná jeho nevina: nie je to už neskoro? Veď zločin bol dokonaný. Ale smrť nie je tragickým a definitívnym výsledkom, ku ktorému sa život služobníka teraz neodvratne dostal. Jeho potupná smrť skutočne otvára nečakané tajomstvo života: púčik, o ktorom sa myslelo, že vyhynul, naďalej rastie a prekvitá. Spravodlivému a vernému Služobníkovi je znova dopriate kontemplovať svetlo (porov. Ž 36, 10: „Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo.“), naplní sa radosťou večnej slávy.

Tými to vyjadreniami sme pripravení, aby sme hlbšie vnímali slová, ktoré sú v našom úryvku vložené do Božích úst.

Prvú časť tých slov sme počuli v úvode nášho úryvku:

¹³ Hľa, úspech bude mať môj služobník, pozdvihne, vyvýši, zvelebí sa veľmi.
¹⁴ Ako sa nad ním zhrozili mnohí, – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz je nepodobný človeku – ¹⁵ tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!

Druhú časť Božej výpovede sme počuli v závere nášho úryvku:

^11b Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy.
¹² Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.

Posvätný autor piesne o služobníkovi prináša posolstvo, že definitívny rozsudok nad príbehom o Služobníkovi vyslovuje samotná Pán Boh. To, čo ľudia považovali za Božie zlyhanie, ukazuje sa ako mimoriadne víťazstvo, hoci to víťazstvo provokatívne prechádza cez obetu života Služobníka. To je vyjadrené slovami: „lebo vylial svoju dušu na smrť“.

Smrť Služobníka je zmiernou obetou: predstavuje dokonalú obetu na odčinenie za hriechy, práve preto, že je nevinnou obeťou nenávisti, nespravodlivosti a násilia, ktoré obývajú srdce človeka, môže nás všetkých svojich prenasledovateľov oslobodiť: „ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy“. Bude sa môcť podeliť o svoju nevinu s nami všetkými, a tak naplní všetky prisľúbenia dané Bohom.²

Pieseň končí obrazmi oslávenia Služobníka, ktorému je Bohom daná vláda nad všetkými kráľovstvami a národmi zeme, je to vyjadrené slovami: „Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť“.

Meditatio

Štvrtá pieseň o Božom služobníkovi v Knihe proroka Izaiáša je príspevkom k hľadaniu odpovede na otázku, ako prelomiť tragický kruh hriechu a trestu a nahradiť ho uzdravením, ktoré prichádza z úprimného prijatia Božieho milosrdenstva a spravodlivosti. Všetko sa sústreďovalo na pojem Pánovho služobníka, ktorého odovzdanie sa do vôle Božej bolo také úplné, že na seba vzal následky hriechu komunity, hoci bol nevinný. Toto je podstata mučeníctva, ktorá môže byť dojímavá, ale bola by úplne neúčinná pri riešení smutnej ľudskej situácie, keby nebola spojená s dimenziou rozhodujúcej dôležitosti: „Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením…“ (Iz 53, 10). Sluha nekoná sám. Slúži Božiemu plánu. Nie preto, že by len prijal tragický údel, ale poslušnosť Pánovi ho vedie k tomu, že darujúcej láske nekladie žiadne hranice.

Prorok, ktorému úprimné porovnanie so skutočnosťou umožnilo opísať nebezpečenstvo, ktoré zachvátilo ľud opakovane sa búriaci proti Božej milosti (Iz 42,23-25)³, rovnako dokázal rozpoznať príchod nádeje tam, kde iní nenachádzali „podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili.“ (Iz 53,2). Tu sa stretávame so zjavením v biblickom zmysle, teda nie ako s mechanickým procesom, ktorý sa vyvíja nezávisle od konkrétneho života, ale ako so životne dôležitým rozmerom jestvovania, ktoré je tak otvorené Božej prozreteľnosti, že v každodennej skúsenosti rozpoznáva tajomné cesty Pána Boha, ku ktorým je Pán prinútený svojou láskou, aby získal naspäť srdcia tých, ktorých obdaril slobodnou vôľou a sú na ceste záhuby pre svoje previnenia.

Božia spásna iniciatíva je predstavená cez služobníka, aby oslovoval srdcia zblúdených hriešnikov nie prostredníctvom neodolateľnej príťažlivosti alebo ohromujúcej sily, ale prostredníctvom tak úplného zasvätenia sa Bohu, že túžba slúžiť prevážila záujem o osobné blaho a prospech.

Obvyklé normy hodnotenia, podľa ktorých nie je správne, aby trpeli nevinní a že nezaslúžený trest je prevrátením spravodlivosti, sú zrelativizované slobodným a absolútnym zjednotením sa služobníka s Božím plánom. Služobník neprijal utrpenie z ťaživého vedomia rezignácie, ale na základe odvážneho rozhodnutia, že chce mať podiel s Bohom na akcii, ktorej cieľom bolo uvoľniť smrteľné zovretie, v ktorom hriech držal ľudskú rodinu od nepamäti. Ako dôsledok musí prijať smrteľný zápas. Zároveň však svoj život úplne nestráca, ale nanovo definuje samotnú podstatu života ako lúč svetla, ktoré pretína temnotu, ako odpustenie, ktoré ničí putá hriechu a smrti, a ako uvedomenie si, že slúži pre mnohých, aby získali ospravodlivenie.

Pre kresťana je od staroveku až po dnešok Kristus Božím služobníkom, pretože sa úplne odovzdal Božiemu plánu, poslúchol jeho vôľu a stal sa tak nástrojom premieňajúcej sily milosrdnej spravodlivosti.

Jeden z najstarších príkladov takého pochopenia sa nachádza v Skutkoch apoštolov, kapitola 8, v ktorej Filip odpovedá na otázku eunucha a veľmoža etiópskej kráľovnej Kandaky o význame štvrtej piesne o Božom služobníkovi a pričom text veršov 7-8 („Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, (a neotvoril ústa). Z úzkosti a súdu ho vyrvali a kto pomyslí na jeho pokolenie? Veď bol vyťatý z krajiny živých, pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný.“) použil ako východiskový bod na predstavenie kresťanského chápania Pána Ježiša ako Mesiáša.

Rovnako aj Prvý Petrov list (2, 22-25) podáva výslovný kristologický výklad štvrtého spevu o Božom služobníkovi týmito slovami: „“On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo. Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili. Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší.“

V tejto súvislosti, keď emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojom diele Úvod do kresťanstva vysvetľuje článok viery „trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný“, pripomína, že „Kríž je zjavením. Nezjavuje čosi, ale zjavuje Boha a človeka. Odhaľuje, kto je Boh a aký je človek.“⁴ A následne predkladá zaujímavú súvislosť, keď píše: „V gréckej filozofii je zvláštna predtucha tejto súvislosti: Platónov obraz ukrižovaného spravodlivého. Veľký filozof sa pýta vo svojom diele o štáte, akého zaobchádzania by sa asi na tomto svete dostalo úplne spravodlivému človeku. Prišiel k záveru, že spravodlivosť nejakého človeka by bola úplná a osvedčená až potom, keby zobral na seba zdanlivú nespravodlivosť, lebo až potom by sa ukázalo, že nekoná podľa mienky ľudí, ale že nástojí na spravodlivosti iba kvôli nej samej. Tak musí byť teda podľa Platóna skutočný spravodlivý v tomto svete zaznávaný a prenasledovaný, ba Platón sa nezdráha napísať: „Lebo potom povedia, že spravodlivý bude za týchto okolností zbičovaný, zmučený, zruinovaný, že mu vypália oči a že po všetkých potupách ho ukrižujú.“ Tento text napísaný 400 rokov pred Kristom sa kresťana vždy hlboko dotkne. Na základe čisto striktne filozofického myslenia sa tu vytušilo, že dokonalý spravodlivý v tomto svete musí byť ukrižovaný spravodlivý; je tu predtucha zjavenia človeka, ktoré sa deje na kríži.

Skutočnosť, že keď sa zjaví dokonalý spravodlivý, stane sa z neho ukrižovaný, justíciou vydaný na smrť, nám priamo hovorí, kto je človek: Taký si ty, človek, že nemôžeš zniesť spravodlivého, že úprimne milujúci sa stane bláznom, zbitým, vyvrheľom. Taký si ty, pretože si sám nespravodlivý, neprestajne potrebuješ nespravodlivosť iného, aby si sa cítil ospravedlnený, a teda spravodlivého, ktorý – ako sa zdá – ti toto ospravedlnenie berie, nemôžeš potrebovať. To si ty. Ján to všetko zhrnul v Pilátovom „Ecce homo“ – „Hľa, človek!“, ktoré chce povedať celkom zásadne: S ľuďmi to vyzerá takto. Toto je človek. Pravdivosť človeka je jeho nepravdivosť. Slová žalmu, že každý človek je luhár (porov. Ž 116,11), možno nie sú úplne pravdivé, ale odhaľujú, ako to v skutočnosti s človekom vyzerá. Je pravda, že človek vždy brojí proti pravde; ukrižovaný spravodlivý je teda zrkadlom, nastaveným človeku, v ktorom sa s tvrdou realitou vidí, aký je. Kríž však nezjavuje len človeka, zjavuje i Boha. Boh je taký, že sa stotožňuje s človekom až po dno jeho priepasti a že súdi tým, že zachraňuje. V priepasti ľudských zlyhaní sa ešte väčšmi objavuje nevyčerpateľná priepasť Božej lásky. Kríž je naozaj stredom zjavenia, ktoré neodkrýva nejaké doteraz nepoznané svety, ale nás samých tým, že nás zjavuje pred Bohom a Boha v našom strede.“⁵

Oratio

Moc, ktorá môže zrušiť dlhy hriechov a uzdraviť jednotlivca a spoločenstvá, nie je mocou, ktorú vykonávajú nositelia pozemskej moci. Je to moc, ktorou Boh obdaril svojho služobníka, moc postaviť Božiu vôľu nad vlastné sebecké túžby a stať sa tak nástrojom Božieho duchovného uzdravovania. V plnosti sa to všetko uskutočnilo službou nášho Pána Ježiša Krista pre celý svet.

V srdci máme prirodzenú túžbu, aby sme mali vo svojej blízkosti takú osobu, ba je správne, keď v pokore túžime aj my sami, každý z nás v rámci našich síl s pomocou Božej milosti byť Božím služobníkom a Božou služobníčkou a tak nasledovať nášho Pána.

Našu túžbu vyjadrime teraz, že veľmi pozorne vnímajme slová hymnu, ktorý sa nachádza v Liste svätého apoštola Pavla Filipanom (Flp 2, 5-11):

⁵ Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: ⁶ On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ⁷ ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
⁸ Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.
⁹ Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, ¹⁰ aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí 11 a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.“

Contemplatio

Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany nás uzdravili.

(porov. 1Pt 2,24)

__________

¹ Ž 88,9: „Odohnal si mi známych a zošklivil si ma pred nimi. Uväznený som a vyjsť nemôžem,“; Ž 38,13: „Tí, čo mi číhajú na život, nastavujú mi osídla a tí, čo mi stroja záhubu, rozchyrujú o mne výmysly a deň čo deň vymýšľajú úklady.“ Nár 3,1.14: „Som muž, čo skúsil biedu pod prútom jeho hnevu. [...] Všetok ľud si robí zo mňa posmech, pesničky celý deň.“

² Iz 40,14: „U koho sa radil, aby mu vysvetlil a naučil ho ceste práva, (aby ho naučil vedomosti) a cestu múdrosti mu ukázal?; Rim 3,26: „vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša.“

³ Iz 42,23-25: „Kto z vás toto počuje, pozoruje a všimne si pre budúcnosť? Kto vydal na plen Jakuba a Izrael lupičom? Či nie Pán? Ten, proti ktorému sme zhrešili, nechceli kráčať jeho cestami a jeho zákon nepočúvali. Preto naň vylial žeravosť hnevu a násilie vojny. Zanietil ho vôkol, ale neporozumel, zapálil ho, lenže si to nevzal k srdcu.“

⁴ Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Úvod do kresťanstva, Trnava 2007, str. 233.

⁵ Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Úvod do kresťanstva, Trnava 2007, str. 233.