Utrpenie v perspektíve výchovy (Jób 36,1-15).

Lectio divina úryvku z Knihy Jób pod názvom On udiera, ale aj obväzuje (Jób 5,18) z cyklu Sväté písmo pred otázkou utrpenia a bolesti.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. novembra 2021.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (52,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Problém ľudského utrpenia ťaží všetkých ľudí a všetky národy. Potvrdzujú to svedectvá antickej literatúry z Egypta, Mezopotámie alebo Grécka ale aj veľké diela modernej literatúry. Dá sa povedať, že počas 40 storočí dejín, ktoré môžeme sledovať, mnohí použili všetok svoj talent a vedomosti, aby osvetlili tajomstvo utrpenia, ale žiaden z autorov neprenikol tak hlboko a nevystúpil tak vysoko v chápaní ako staroveký básnik, ktorý vedený Božím Duchom napísal knihu Jób.

Jób je predstavený ako bohatý a schopný muž, ktorý nečakane stratí všetko, stratí deti, materiálne dobrá, ktoré vlastnil a nakoniec aj zdravie. Kladie si znova a znova otázku, prečo sa mu to všetko stalo a nikto nebol schopný dať mu uspokojujúcu odpoveď, ani jeho manželka, ktorá ho dokonca nabádala, aby sa vzdal Boha, lebo ho neochránil, ani jeho priatelia, ktorí ho presviedčali, že všetky utrpenia sú trestami za jeho hriechy.

Jóbovi priatelia, Elífaz, Bildad a Sófar karhajú Jóba, lebo sú presvedčení o Božej spravodlivosti v tom zmysle, že spravodlivý Boh dopúšťa utrpenie len na hriešnikov. Jób odmietal vysvetlenie svojich priateľov a hľadal ďalej príčiny svojho utrpenia. V závere knihy Jób sa potom zjavuje Pán Boh a Jóba vedie k tomu, aby si uvedomil podivuhodné prejavy stvoreného sveta a pokarhá ho za neprimeranosť jeho sťažností. Jóbov príbeh sa napokon končí tým, že sa uzdravil a nanovo zažil Božie požehnanie na deťoch a na majetku. Veľká Božia odpoveď v závere knihy, ktorá sa stala potechou pre ľudstvo, spočíva v skutočnosti, že Boh zachraňuje tých, ktorí v neho veria a milujú ho bez toho, aby od neho žiadali niečo ako odmenu.

Kniha Jób rozvíja posolstvo starozákonnej múdrosti, ktorá je vyjadrená vo viere a vytvorila nevyhnutné mosty k rozvoju Božieho zjavenia, ktoré našlo svoje zavŕšenie v Ježišovi Kristovi. Až plné Božie zjavenie sa v Ježišovi Kristovi umožňuje primerané pochopenie problematiky utrpenia a všetkého, čo s tým súvisí. Pán Ježiš nám dáva najdokonalejšiu odpoveď na otázku, ktorú si kládol aj Jób, lebo Pán Ježiš má účasť na ľudskom utrpení, prežíva ho, zápasí s ním a víťazí nad ním.

My sa na našich modlitbových stretnutiach budeme opakovane venovať úvahe a modlitbe nad textami z knihy Jób, lebo vytvárajú jedinečné predpoklady chápať rozvoj Božieho zjavenia a pochopenie tajomstva utrpenia.

Podstatnú časť knihy Jób tvorí diskusia trpiaceho Jóba s priateľmi, ale v jednom momente do dramatického priebehu diskusie vstupuje mladý muž Elihu. A práve úryvok z reči mladého muža menom Elihu je naším dnešným posvätným textom, nad ktorým budeme uvažovať a modliť sa.

Započúvajme sa teraz do úryvku z 36. kapitoly knihy Jób:

Lectio

Jób 36,1-15

¹ Elihu pokračoval a vravel: ² „Pozhovej mi trochu, ja ťa zaraz poučím, veď sú ešte Božie slová na prospech!
³ Svoje vedomosti doširoka rozviniem, by som svojho Tvorcu ospravedlnil.
⁴ Veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom, muž tu pred tebou je zbehlý vo vede.
⁵ Hoci Boh je iste svojou mocou nesmierny, nepohrdne nikým srdca čistého.
sup>6 Neponechá veru ničomníka nažive, súdne právo zasa biednym poskytne, ⁷ zo spravodlivého svoj zrak nespustí. Lebo aj kráľov on na prestol uviedol, navždy dosadil ich, lenže spyšneli.
⁸ Keď však reťazami oni poviazaní sú, keď ich opantajú biedy povrazy, ⁹ potom ich počiny on im zaraz odhalí, aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.
¹⁰ Uši im otvorí, aby ich tak varoval, povie, aby od zla odvrátili sa.
¹¹ Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu, dokončia aj oni v šťastí svoje dni, svoje roky tobôž v samých radostiach.
¹² Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou, pre nevedomosť oni iste zhynú.
¹³ Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé, čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva, ¹⁴ tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami, rovnako aj život v mladom veku už.
¹⁵ Úbohosťou jeho úbohého zachráni, zjavenie mu dáva jeho súžením.

Kontext úryvku

Elihu sa vo svojej reči postavil na obranu Pána Boha, chce brániť skutočnosť, že Pán Boh je spravodlivý, lebo vychádza z toho, že Jób spochybnil Božiu spravodlivosť.

Oslovením v jednotnom čísle „Pozhovej mi trochu“ (v. 2) oslovuje akoby Jóba, aj keď výslovne jeho meno nespomína. Rovnako aj v nasledujúcich veršoch sa toto neosobné oslovenie opakuje, ale Elihuova reč aj tak zostáva monologická.

Elihu sám seba charakterizuje ako človeka, ktorý má veľa poznania o Bohu, v texte sme počuli slová: „muž tu pred tebou je zbehlý vo vede“ (v. 4), a preto sa pokladá za oprávneného, aby hovoril o svojom Tvorcovi s autoritou znalca.

Elihu už dopredu upozornil, že jeho výklad bude obsiahly, , že nič nezanedbá a že jeho slová nebudú obsahovať žiadne zavádzanie alebo nepravdivé stanoviská, že bude hovoriť iba čistú pravdu. V texte sme konkrétne počuli: „svoje vedomosti doširoka rozviniem“ (v. 3) „veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom“ (v. 4).

Elihu nadväzuje na Jóbove slová, ktoré zazneli predtým o nesmiernej Božej moci. Sám Jób vyznal svoje presvedčenie o nesmiernej Božej moci a o obdivuhodných dielach Božieho stvorenia. Jóbove svedectvo na túto tému sa nachádza v 9. kapitole knihy Jób. Elihu teda potvrdzuje, že „Boh je iste svojou mocou nesmierny“ (v. 5) a nesmiernosť nespočíva iba v jeho stvoriteľskej moci, ale v spravodlivom potrestaní vinníkov a v pomoci nevinným. Elihu to vyjadril: Boh „nepohrdne nikým srdca čistého“ (v. 5), „súdne právo [...] biednym poskytne, zo spravodlivého svoj zrak nespustí“ (v. 6-7). Elihu vyznáva svoje presvedčenie o Pánu Bohu, že nie je žiadnym božstvom, ktoré by bolo povznesené nad človeka a ktoré by sa o človeka nezaujímalo.

Po vyjadrení, že Pán „zo spravodlivého svoj zrak nepustí“ (v. 7), nasleduje formulácia „lebo aj kráľov on na prestol uviedol, navždy dosadil ich, lenže spyšneli“ (v.7). Je vhodné uvedomiť si, že autor posvätného textu vychádza z presvedčenia o osobitnom ustanovení každého kráľa vo vyvolenom národe zo strany Pána Boha a predpokladu, že ho možno pokladať za spravodlivého prinajmenšom v čase, keď je za kráľa ustanovený so záväzkom viesť vyvolený národ podľa Božej vôle. Elihu vychádza zo všeobecných predpokladov a z úcty k Božiemu ustanoveniu. Zároveň však aj poukazom na nebezpečenstvo pýchy sprítomňuje nebezpečenstvo náklonnosti k zlému, ktoré je prítomné v každom človeku a predovšetkým u tých, ktorí majú moc v spoločnosti, môže viesť k vážnym hriešnym dôsledkom.

A tu prichádzame k vyjadreniam, ktorými Elihu rozvíja chápanie utrpenia. Najprv potvrdzuje to, čo bolo povedané v predošlých kapitolách Jóbovými priateľmi, ktorí vychádzali z toho, že utrpenie je vždy trestom za hriechy, čiže z výlučnej spojitosti previnenia a utrpenia. Jóbovi priatelia a aj Elihu vydávajú svedectvo o svojom presvedčení, že Boh je spravodlivý. Zároveň vydávajú svedectvo aj to svojom presvedčení, že chápu utrpenie ako spravodlivý Boží zásah proti hriešnikovi. Elihu to vyjadril slovami: Boh „neponechá veru ničomníka nažive“ (v. 6). Jób však odmietal a nechcel prijať také chápanie jeho utrpenia (porov. Jób kap. 16, 19, 21).

Elihu však zároveň spomína osobitné situácie, vyjadrené slovami „Keď však reťazami oni poviazaní sú, keď ich opantajú biedy povrazy, potom ich počiny on im zaraz odhalí, aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.“ (v. 8-9) Utrpenie a životné ťažkosti, vyjadrené obrazom „povrazy biedy“ sa podľa Elihua stávajú príležitosťou, že postihnutá osoba príde s Božou pomocou k novému poznaniu, že si uvedomí dôležité skutočnosti vo svojom živote. V posvätnom texte to máme vyjadrené slovami „ich počiny im zaraz odhalí, aj ich previnenia“ (v. 9)

Potom pokračuje v opise procesu uvedomenia si, že je nevyhnutné zmeniť niečo v živote a Elihu znova pripisuje Pánu Bohu účinnosť premeny človeka slovami: „uši im otvorí, aby ich varoval, povie, aby sa od zla odvrátili“ (v. 10).

A keď Božie výchovné pôsobenie našlo odozvu v ľudskom srdci, Elihu to vyjadril slovami: „Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu, dokončia aj oni v šťastí svoje dni, svoje roky tobôž v samých radostiach.“ (v. 11).

Niektorí znalci Svätého písma pripomínajú, že slová Elihua sa môžu vzťahovať na životný príbeh kráľa Manassesa, o ktorom sa v inej knihe Svätého písma Starého zákona, v Druhej knihe kroník píše nasledovne: „Ale Manasses zviedol Júdsko a obyvateľov Jeruzalema, aby konali horšie ako národy, ktoré Pán vyhubil spred Izraelitov. A Pán hovoril Manassesovi a jeho ľudu, ale nedbali naň. Preto Pán priviedol proti nim vodcov vojska, ktoré mal asýrsky kráľ. Oni chytili Manassesa do hákov, spútali ho dvojitými okovami a odviedli do Babylonu. Ale keď bol v úzkosti, uprosoval Pána, svojho Boha, a veľmi sa pokoril pred Pánom, Bohom svojich otcov, a modlil sa k nemu. I dal sa mu uprosiť, vypočul jeho modlitbu a priviedol ho späť do Jeruzalema, do jeho kráľovstva. Vtedy Manasses poznal, že Pán je Boh.“ ¹

Zároveň však Elihu počíta aj s tým, že nie všetci prijmú Božie napomínanie, že ich „povrazy biedy a pozemských bolestí“ neprivedú k zmene, ale že práve naopak ešte viac sa zatvrdia vo svojom hriešnom konaní. Túto skutočnosť nachádzame vyjadrenú v posvätnom texte slovami: „Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou, pre nevedomosť oni iste zhynú. Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé, čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva, tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami, rovnako aj život v mladom veku už.“ (v.12-14)

Elihu však upozorňuje na skutočnosť, na ktorú zabudli Jób a jeho priatelia, alebo ktorú si nevšimli, že totiž: Boh „úbohosťou jeho úbohého zachráni, zjavenie mu dáva jeho súžením.“ (v. 15), čiže Pán prostredníctvom súženia a životných utrpení dáva zjavenie, v bytostnej skúsenosti bolesti mu odhaľuje skutočnosti, ktoré by inak nespoznal. A tak vlastne „úbohosťou úbohého zachráni“, lebo ťažkosti, problémy, choroby a utrpenia, ktoré sú úbohosťou pozemského života sa môžu premeniť na duchovnú záchranu.

Meditatio

Elihu najprv hovoril o Božej spravodlivosti (Jób 35) a následne o ľudskej bolesti ako o niečom, čo Boh posiela človeku, aby sa obrátil (Jób 36,9-10.15). Téma výchovného utrpenia je skutočnou novinkou v Elihuovej reči (Jób 36,5-14) a je vyjadrená zásadným spôsobom v 15. verši: „Úbohosťou jeho úbohého zachráni, zjavenie mu dáva jeho súžením.“

Máme pred sebou iste veľmi významné teologické vysvetlenie bolesti, ale nie je to ešte pravá a vlastná teológia utrpenia. Je pravda, že utrpenie často človeka očisťuje a približuje k Bohu, ale toto nevysvetľuje dôvod bolesti, ktorý zostáva tajomstvom.

Keď v posvätných textoch Svätého písma nachádzame Božie slová o pedagogickej úlohe bolesti, zvyčajne to vysvetlenie a chápanie sprostredkuje od Pána Boha duchovný prostredník, anjel. Pán Boh je predstavený ako vychovávateľ, otec a učiteľ a jeho zásah obsahuje v sebe aj pokarhanie a aj záchranu. Podľa Elihua skúška bolesťou je akoby darom, lebo cez ňu sa človek očisťuje a oslobodzuje od svojej zloby. Dá sa povedať, že podľa Elihua Pán Boh človeka bolesťou napráva. Mnoho razy vo Svätom Písme je bolesť predstavená ako skúška, z ktorej človek vychádza očistený a jej symbolickým obrazom je vyhňa, pec na tavenie kovov (Iz 48,10;² Ž 17,3;³ 26,2;⁴ 66,10;⁵ 105,19;⁶ Sir 2,2-5.17⁷). Bolesť pôsobí ako výchovný prvok aj v tom, že odhaľuje Boží plán (Dt 8,2;⁸ Ž 94,12;⁹ 119,71;¹⁰ Sir 4,17-18¹¹), vyzýva človeka, aby si priznal svoje previnenia a nabáda ho, aby sa obrátil (Ž 119,67;¹² Prís 3,11-12;¹³ Mudr 12,2¹⁴). Pán Boh vystavuje skúške a napomína veriaceho ako otec napomína syna (Ž 119,75;¹⁵ Prís 3,11-12;¹⁶ Sir 18,13;¹⁷ 2Mak 7,33;¹⁸ Mudr 4,10-11.17¹⁹).

Elihu poukázal teda na chápanie utrpenia ako skúšky, ktorá vedie k náprave (Jób 33,19-20.23²⁰). A následne odhaľuje, že skúška má aj charakter zjavenia. Utrpenie je hermeneutická situácia, čiže inými slovami, situácia utrpenia vedie k správnemu chápaniu daností života, kedy je človek prinútený položiť si otázky o svojom jestvovaní a o Božej spravodlivosti.

Utrpenie tak pôsobí dvojakým spôsobom: zjavuje Božie plány a vychováva človeka. Toto sú dva najvýznamnejšie prvky teológie vzťahujúcej sa na utrpenie a na jeho výchovnú funkciu. Jadro posolstva, ktoré prináša Elihu, spočíva v chápaní, že utrpenie je skúška a privilegované miesto, kde Pán pozýva človeka, aby pravdivejšie videl svoj život, aby sa mu odhalilo zakryté jeho pýchou, aby ho to viedlo k obráteniu.

Elihuova argumentácia odráža štýl duchovného uvažovania, ktoré spája kritickú analýzu, rozumové uvažovanie a predpoklad viery. Elihu vychádza z toho, že utrpenie je spojené s hriechom, ale zároveň (Jób 36,24-26²¹) vyzýva Jóba, aby zanechal svoje presvedčenie, že pripisuje utrpenie Bohu.

Elihuove stanovisko v rozhovore s Jóbom vytvárajú priestor na priame prejavenie sa Božej prítomnosti. Je lepšie nechať hovoriť Pána Boha, lebo len on sám je schopný vyjadriť spoľahlivé stanovisko v tejto ťažkej situácii a Elihu nabáda Jóba, aby počúval Pána Boha a aby tak prijal poučenia o pravej múdrosti s nádejou, že ho to privedie k správnemu chápaniu svojej situácie.

Oratio

Pripravme sa na osobnú modlitbu slovami, ktoré svätý biskup Peter Damiani napísal v jednom liste: „ „Milovaný, prosil si ma, aby som ti napísal a poslal slová útechy a láskavými pripomienkami potrel balzamom tvoju dušu, ubolenú od toľkých úderov, ktoré na teba doliehajú.

Ale ak tvoj zmysel pre múdrosť nespí, útechu máš na dosah ruky. Veď samy slová, ktorými ťa Boh poúča ako syna, bez akejkoľvek pochybnosti dokazujú, že máš dosiahnuť dedičstvo. Lebo čo je jasnejšie ako tento výrok: „Syn môj, keď sa chystáš slúžiť Bohu, upevni sa v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku“ (porov. Sir 2,1-2)? [...]

Veď aj zlatník bije kladivom na zlato, aby z neho dostal von nečistotu, a pilníkom ho usilovne obrusuje, aby sa žila jagavého kovu leskla žiarivejšie. „Nádoby hrnčiara skúša pec a spravodlivých ľudí skúška súženia.“ (porov. Sir 27,5) Preto aj svätý Jakub hovorí: „Bratia, pokladajte to len za radosť, keď podstúpite všelijaké skúšky.“ (Jak 1,2) [...]

Týmito a inými svedectvami Svätého písma, milovaný, posilňuj svoju myseľ v trpezlivosti a pokojne očakávaj radosť po smútku.

Do tejto radosti nech ťa povzbudzuje nádej, láska nech roznecuje nadšenie, aby duch vo svätom opojení zabudol na to, čo naň zvonka dolieha, a pritom rástol a smeroval k tomu, o čom rozjíma.

(Z Listov svätého biskupa Petra Damianiho, Lib. 8, 6: PL 144, 473-476)

Pane, prosím ťa, aby som vo chvíľach, keď zaťažia moje srdce bolesti, smútok a úzkosť, veď ma svetlom viery, aby som v tebe hľadal pomoc a potechu. Duchu Svätý, pripomínaj mi istotu, že patrím do Božej rodiny a pomáhaj mi, aby som z Tvojich rúk prijal všetky udalosti v mojom živote. Daruj mi milosť správneho chápania, že všetko môže slúžiť pre moje dobro a že Ty bez narušenia ľudskej slobody premieňaš aj zlo na dobro. Nech istota Tvojej lásky je pre mňa odpoveďou na všetky otázky, ktoré presahujú ľudské poznanie. Daj, aby som pocítil aj na bolestných cestách Tvoju blízkosť a nezabudol, že ma nikdy neopúšťaš. Pane, verím Ti, lebo Ty si pravda, dúfam v Teba, lebo Ti si verný, milujem Ťa, lebo si v plnosti dobrý.

Contemplatio

„Že som bol pokorený, dobre mi, aspoň som si tvoju spravodlivosť osvojil.”

Ž 119, 71

__________

¹ 2Krn 33,9-20: „Ale Manasses zviedol Júdsko a obyvateľov Jeruzalema, aby konali horšie ako národy, ktoré Pán vyhubil spred Izraelitov. A Pán hovoril Manassesovi a jeho ľudu, ale nedbali naň. Preto Pán priviedol proti nim vodcov vojska, ktoré mal asýrsky kráľ. Oni chytili Manassesa do hákov, spútali ho dvojitými okovami a odviedli do Babylonu. Ale keď bol v úzkosti, uprosoval Pána, svojho Boha, a veľmi sa pokoril pred Pánom, Bohom svojich otcov, a modlil sa k nemu. I dal sa mu uprosiť, vypočul jeho modlitbu a priviedol ho späť do Jeruzalema, do jeho kráľovstva. Vtedy Manasses poznal, že Pán je Boh. Po tomto postavil múr z vonkajšej strany Dávidovho mesta v údolí západne od Gihonu až po vchod do Rybnej brány a viedol ho okolo Ofelu. Urobil ho veľmi vysoký a v každom opevnenom meste Júdska usadil vojvodcov. Odstránil cudzích bohov a sochu z Pánovho domu i všetky oltáre, ktoré postavil na vrchu Pánovho domu a v Jeruzaleme, a vyhodil ich von z mesta. Postavil Pánov oltár a obetoval na ňom pokojné a oslavné obety a prikázal Júdovcom, aby slúžili Pánovi, Bohu Izraela. Ale ľud ešte obetoval na výšinách, ibaže Pánovi, svojmu Bohu. Ostatok Manassesových dejín, jeho modlitba k Bohu i reči prorokov, ktorí mu hovorili v mene Pána, Izraelovho Boha, sú napísané v Dejinách izraelských kráľov. Jeho modlitba, vypočutie, všetky jeho hriechy, nevera a miesta, na ktorých pred svojím pokorením vybudoval výšiny a postavil ašery a sochy, sú opísané v Príbehoch Hozaiáša. Potom sa Manasses uložil k svojim otcom a pochovali ho v jeho dome. Namiesto neho sa stal kráľom jeho syn Amon.“

² Iz 48,10: “Hľa, vytápal som ťa, nie však ako striebro, skúšal som ťa v peci biedy.”

³ Ž 17,3: „Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť.”

⁴ Ž 26,2: „Skúmaj ma, Pane, a skúšaj, ohňom mi prepáľ srdce aj myseľ.”

⁵ Ž 66,10: „Veď ty, Bože, si nás vyskúšal, pretavil si nás ohňom, ako sa taví striebro.”

⁶ Ž 105,18-19: „Putami jeho nohy zovreli a jeho šiju železom; no potom došlo na jeho slová, Pán dokázal jeho nevinnosť.

⁷ Sir 2,2-5.17: „Uponíž si srdce a vytrvaj, nakloň svoj sluch a prijmi rozumné slovo a neznepokojuj sa, keď ti príde čas pohromy. Znášaj, čo ti znášať ukladá Boh; pevne sa pridaj k Bohu a vytrvaj, aby si vzrástol životom, keď príde koniec. Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia. [...] Lebo čo urobia, až Pán začne konať prehliadku?”

⁸ Dt 8,2: “A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie.”

⁹ Ž 94,12: „Blažený človek, ktorého ty, Pane, vzdelávaš a poúčaš o svojom zákone.”

¹⁰ Ž 119,71: „Že som bol pokorený, dobre mi, aspoň som si tvoju spravodlivosť osvojil.”

¹¹ Sir 4,17-18: [Múdrosť] „to má k nej dôveru, dostane ju: a pevne si ju udržia aj jeho potomci. Lebo aj za skúšky kráča vedľa neho a medzi prvými si ho vyberá.“

¹² Ž 119,67: „Pred svojím pokorením som blúdil, no teraz už dbám na tvoje výroky.”

¹³ Prís 3,11-12: „Nevzpieraj sa, syn môj, keď ťa cúdi Pán a nech ťa neomŕza jeho karhanie, lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád.”

¹⁴ Mudr 12,2: „Preto mierne karháš tých, čo poblúdia, napomínaš ich tým, keď im pripomínaš to, čím zhrešili, aby zanechali hriech a verili v teba, Pane.”

¹⁵ Ž 119,75: „Viem, Pane, že spravodlivé sú tvoje rozsudky a že si ma právom pokoril.

¹⁶ Prís 3,11-12: „Nevzpieraj sa, syn môj, keď ťa cúdi Pán a nech ťa neomŕza jeho karhanie, lebo Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád.

¹⁷ Sir 18,13: „Ten, ktorý má také milosrdenstvo, poučuje a vodí ako pastier svoje stádo.”

¹⁸ 2Mak 7,33: „Hoc sa aj živý Boh zakrátko na nás hnevá, aby nás pokarhal a potrestal, ale opäť sa aj uzmieri so svojimi služobníkmi.”

¹⁹ Mudr 4,10-11.17: „Pretože sa ľúbil Bohu, stal sa jeho miláčikom, pretože žil medzi hriešnikmi, bol prenesený. Bol vzatý, aby zloba nezmenila jeho zmýšľanie, alebo klam, aby jeho dušu nezviedol. [...] Vidia síce koniec múdreho, a predsa nechápu, čo s ním Boh zamýšľal, ani prečo ho Pán do bezpečia postavil.

²⁰ Jób 33, 19-20.23-24: „Na jeho lôžku ho varuje on bolesťou, triaškou ustavičnou kosti jeho tiež, že si jeho život aj ten chlieb už zošklivil jeho duša (nechce) chutnú poživeň. [...] Ale ak s ním vtedy bude (Pánov) služobník, jeden tlmočník to medzi tisícmi, aby človekovi povinnosti oznámil, bude mať s ním sústrasť, prehovorí on: »Vysloboďže ho ty, aby nešiel do hrobu, za jeho dušu som našiel výkupné.«”

²¹ Jób 36,24-26: „Spomeň, by si stále jeho dielo velebil, ktoré (všetci) ľudia ospevujú ver’, na ktoré sa díva každý človek s obdivom, ľudia na ne hľadia iba zďaleka! Pán jak vznešený je, to už ani nevieme, počet jeho rokov zmerať nedá sa.“