Lectio divina úryvku z Listu Rimanom pod názvom Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého (Rim 8, 14-27) z cyklu Boh dáva Ducha bez miery.

Prinášame plný text a audio záznam z aprílového Lectio divina.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (15,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Boží plán spásy neskončil utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša, ale pokračoval zoslaním Ducha Svätého. Zoslaním Ducha Svätého sa začalo obdobie Cirkvi, v ktorej samotný Pán Ježiš pokračuje prostredníctvom Ducha Svätého vo svojom spásnom diele, ktoré je rozšírené časovo a priestorovo na celý svet.

Život spoločenstva Cirkvi vychádza z pôsobenia Kristovho Božieho Ducha Svätého. Boží Duch zostupuje zhora, z Božieho sveta a vstupuje do životov tých, ktorí sú ochotní prijať ho ako dar. Svedectvo o prítomnosti a pôsobení Ducha Svätého nevyhnutne patrilo k hlásaniu apoštolov a tvorí súčasť ohlasovania evanjelia neustále.

Dnes sa budeme modliť na základe posvätného textu z 8. kapitoly Listu svätého apoštola Pavla, kde práve nachádzame svedectvo o prítomnosti a pôsobení Ducha Svätého v životoch veriacich.

Venujme sa teda nášmu dnešnému úryvku.

Lectio

Rim 8, 14-27

¹⁴ Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.
¹⁵ Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ ¹⁶ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. ¹⁷ Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení.
¹⁸ A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.
¹⁹ Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia.
²⁰ Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, ²¹ že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. ²² Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. ²³ A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela.
²⁴ Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? ²⁵ Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.
²⁶ Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. ²⁷ A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.

Kontext úryvku

8. kapitolu Listu Rimanom môžeme charakterizovať ako obdivnú pieseň o Duchu Svätom, v ktorej svätý Pavol zdôrazňuje nenahraditeľný význam Ducha Svätého v živote kresťanov.

Pozostáva z troch základných častí, ktoré otvárajú bezhraničné horizonty kresťanského jestvovania, vedeného Kristovým Duchom. My sme v našom úryvku počuli niekoľko veršoch z časti, v ktorej je predstavený zákon Ducha a sloboda Božích detí (v. 14-17) a z časti, v ktorej apoštol hovoril o zdieľaní utrpení a slávy (v. 18-27).

Žiadna duchovná úvaha svätého Pavla nevychádza len z abstraktného uvažovania, ale vzťahuje sa na konkrétne prejavy života veriacich. A tak aj celá 8. kapitola Listu Rimanom a tým aj náš úryvok vychádza zo skúsenosti apoštola Pavla a kresťanov a to predovšetkým zo skúsenosti, že ich život, ktorý je na jednej strane založený na pôsobení Ducha Svätého, na skutočnosti Božieho synovstva a na účasti na konečnej sláve, na druhej strane sa uskutočňuje uprostred boja, ktorý zvádza veriaci človek s telom a s nevyhnutnosťou utrpenia, ktoré vstupuje do jeho života.

Svätý Pavol hľadá odpoveď na otázku, v čom spočíva skutočná novosť pôsobenia Ducha Svätého, keď na prvý pohľad sa môže zdať, že sa situácia pre tých, ktorí prijali Ducha Svätého, nezmenila v porovnaní s tými, ktorí v Krista neuverili.

Svätý Pavol v 7. kapitole Listu Rimanom píše o súboji, ktorý pretrváva medzi telom a pôsobením Ducha Svätého, medzi otroctvom telu a hriechu a Božím synovstvom, medzi utrpením a oslávením. Hoci tento súboj pretrváva, predsa však veriaci už nemusí prežívať desivú beznádej bezmocnosti voči hriechu a smrti a je pozvaný nechať sa viesť Duchom Svätým, aby neupadol znova do strachu. Pre veriaceho je ten zápas v konečnom dôsledku víťazne rozhodnutý víťazstvom Krista a jeho Ducha Svätého. Zostávajú však okrajové súboje, ktoré musia prežívať aj veriaci, kým sú na ceste v pozemskom živote, kým sa teda nachádzajú v stave exodu.

Vo veršoch 14-17 je opísaná situácia veriacich: prostredníctvom daru Ducha Svätého sa stali Božími deťmi a Božími dedičmi.

Počuli sme slová: „Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. [...] dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, [...] Sám Duch s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.“

Náš posvätný text hovorí o „adoptívnych synoch“ (v. 15), aby sa odlíšilo Božieho synovstva Kristovo od synovstva veriacich. V skutočnosti však gréckorímske právne princípy o „synovstve“ nerozlišovali pokrvné dieťa od dieťaťa adoptovaného, lebo adopciou aj adoptovaný nadobudol všetky práva ako pokrvný bez akéhokoľvek rozdielu. Na druhej strane je pravda, že Ježiš Kristus je Božím Synom od večnosti a veriaci sa stávajú Božími deťmi prostredníctvom daru Ducha Svätého. Zároveň však aj ich nová totožnosť je skutočná a oprávňuje ich mať podiel na tom istom dedičstve ako Kristus.

Účasť na Kristovom synovstve je vyjadrená v 15. verši spoločným používaním oslovenia, ktoré používal Pán Ježiš vo vzťahu k Bohu: Abba, Otče!

V evanjeliu svätého Marka nachádzame opis, ako sa Pán Ježiš modlil pred svojím utrpením v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore: „Hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich.“ (Mk 14,36).

Tieto slová majú mimoriadnu hodnotu¹, lebo dosvedčujú osobitný vzťah, ktorý viazal Pána Ježiša k Otcovi. Vyjadrenie v aramejskej reči „abba“ je doplnené prekladom pre kresťanské spoločenstvá z iných národov. Preto aj my stretávame spojenie: Abba, Otče.

Pán Ježiš oslovoval Boha „abba“, aj osoba vedená Duchom Svätým sa takto obracia na Pána Boha oslovením „abba, Otče“, ale aj keď Kristovo synovstvo nie je adoptívne, podľa svätého Pavla aj večné synovstvo a synovstvo veriacich sa dostáva na tú istú úroveň, na akej je Kristus.

Druhá časť obdivného spevu o Duchu Svätom sa venuje podielu veriacich na utrpeniach s nádejou na budúcu účasť na Kristovom oslávení.

Počuli sme slová: „utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (v. 18)

Veriaci, ktorí sú vedení Božím Duchom (porov. Rim 8,14), sú oslobodení z bludného kruhu hriechu a trestu, čiže netrpia kvôli spáchaným hriechom. Ak veriaci netrpia kvôli spáchaným hriechom, aký má ich utrpenie zmysel? Spojenie „vina – trest“ je rozbitá spojením utrpenia a slávy. Môžeme si uvedomiť, že svätý Pavol neposkytuje vysvetlenie utrpenia stvorenia a veriacich, ale sa venuje zmyslu utrpenia: poukazuje na to, že pre tých, ktorí sú vedení Duchom Svätým, mať účasť na utrpeniach a smrti znamená cestu k tomu, aby sme mohli mať účasť na budúcej sláve v Kristovi.

Aby priblížil tento zmysel, obracia svoj pohľad na utrpenie a vzdychy stvorenia (v. 18-22), na vzdychy veriacich (v. 23-25), a vzdychy Ducha Svätého (v. 26-27).

Počuli sme tieto slová:
„Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela.“ (v. 22-23) „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, [...] a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“ (v. 26)

Svätý Pavol venuje pozornosť v týchto troch častiach eschatologickému zameraniu kresťanského jestvovania: súčasná situácia veriacich a stvorenia je chápaná vo viere s nádejou na plný podiel na Božom synovstve.

V takom rozvinutí chápania synovstva, (porov. Rim 8,14-17), sledujeme významné dynamické videnie: kvôli viere v Ježiša Krista a v Duchu Svätom veriaci sa síce stávajú Božími deťmi v plnom zmysle, ale ich hodnosť Božích detí sa naplno uskutoční, až keď budú s Kristom a dostanú prisľúbené dedičstvo. Zálohom alebo závdavkom prisľúbeného dedičstva je teraz dar Ducha Svätého.

Nie je celkom jednoduché porozumieť, čo myslí svätý Pavol pojmom „stvorenie“ vo veršoch 19-21. Pripomeňme si posvätný text:
„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí.“

Myslel týmto slovom to, čo je stvorené, bez spojenia s človekom, alebo chcel vyjadriť tým slovom celý stvorený vesmír vrátane ľudí. Predpoklad, ktorý sa javí ako pravdepodobnejší, je ten, že ide o stvorený vesmír bez zahrnutia ľudí, lebo podľa verša 20 je stvorenie podrobené márnosti nie z vlastnej vôle, kým v iných kapitolách Listu Rimanom² neváhal podčiarknuť zodpovednosť všetkých ľudí za ich vlastné previnenia.

Na pozadí veršoch 18-22 sa dá vnímať súvis s tým, čo opisuje kniha Genezis v 2. a 3. kapitole, keď opisuje dôsledky Adamovho hriechu na stvorenie. Na spôsob osoby, ktorá očakáva v utrpeniach vlastné oslobodenie, stvorenie si nesie nádej, že bude oslobodené od dôsledkov hriechu Adamovho a hriechov všetkých ostatných ľudí.

Táto časť má veľký význam v oblasti vzťahu medzi antropológiou a ekológiou, témou, ktorá je v súčasnosti veľmi živá. Stvorenie má podiel vo všetkom, i na dobrom a na zlom, čo spôsobia ľudia, ba ničenie stvorenia má osudové dôsledky na prežitie ľudstva. Človek nemôže žiť bez úcty a ochrany prírody, v ktorej sa odohráva jeho život a s ktorou zdieľa jestvovanie.

Všimnime si pozorne aj dôležité vyjadrenie, ktoré nachádzame v 18. verši nášho úryvku: „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“

Vyjadrenie je vhodné chápať v zmysle, že súčasné utrpenia nie sú protirečením budúcej slávy, neprekážajú budúcu slávu, ktorá sa má na nás zjaviť.

V 23. verši sa nachádza dôležité pomenovanie: „prvotiny Ducha“.

„Aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela.“

Na prvý pohľad sa môže zdať, že výraz „prvotiny Ducha“ vychádza z daností židovskej chrámovej bohoslužby a vzťahuje sa na obety Pánovi všetkých prvých plodov zvyčajne v časovej súvislosti so sviatkom Paschy, kedy už bolo možné v jeruzalemskom chráme obetovať prvé plody novej úrody. Uvedomujeme si, že sa tým vytvára riziko nesprávneho pochopenia daru Ducha Svätého, ako keby ho veriaci mali obetovať Pánovi.

Ku správnemu pochopeniu však stačí zostať pri samotnej skutočnosti prvých plodov vo všeobecnosti. V tomto zmysle je samotný Duch Svätý prvým plodom, ktorý veriaci dostávajú už na základe toho, že patria Kristovi, čiže Duch Svätý ako taký je zálohom alebo anticipáciou sľúbeného dedičstva.³

V 26. verši nachádzame dojímavé posolstvo: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“.

Vychádza sa zo skúsenosti prosebnej modlitby, že totiž veriaci „nevie, za čo sa má modliť“. Nejde tak o spôsob modlitby, ale ide o obsah samotný modlitby.

Vo vzťahu k vyjadreniu, že „sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“, vhodným sa javí chápanie, že svätý Pavol mal na mysli funkciu Ducha Svätého ako Tešiteľa⁴, ako ho prisľúbil Pán Ježiš učeníkom a zároveň aj Ježiš Kristus a aj Duch Svätý sú vo vzťahu k Otcovi tými, ktorí sa prihovárajú za veriacich⁵.

Meditatio

Emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. v jednej zo svojich katechéz uvažoval nad naším dnešným úryvkom takto:

„Chcel by som podčiarknuť tri dôsledky v našom kresťanskom živote, keď necháme pôsobiť v nás ako vnútorný princíp každej našej činnosti nie ducha sveta, ale Kristovho Ducha.

Predovšetkým modlitbou podnecovanou Duchom sme postavení do stavu, aby sme zanechali a prekonali každú formu strachu alebo otroctva a aby prežívali pravú slobodu Božích detí. Bez modlitby, ktorá živí každý deň náš život v Kristovi, v dôvernosti, ktorá postupne rastie, nachádzame sa v stave, ktorý opisuje svätý Pavol v Liste Rimanom, že totiž nekonáme dobro, ktoré by sme chceli, ale zlo, ktoré nechceme (porov. Rim 7,19). A toto je vyjadrenie odcudzenia nášho ľudského bytia, narušenia našej slobody kvôli okolnostiam nášho bytia kvôli prvotnému hriechu: chceme dobro, ktoré nekonáme a robíme to, čo nechceme, čiže zlo.

Apoštol chce vysvetliť, že to nie je predovšetkým naša slobodná vôľa, ktorá nás oslobodzuje z tejto situácie a ani zákon, ale Duch Svätý. A pretože „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2Kor 3,17), v modlitbe prežívame slobodu, ktorá nám bola darovaná Duchom, pravú slobodu, ktorá je slobodou od zla a hriechu nasmerovanú k dobru a k životu, čiže k Bohu. Sloboda Ducha, pokračuje svätý Pavol, sa nestotožňuje nikdy s neviazanosťou, ani s možnosťou rozhodnúť sa pre zlo, ale „ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5,22). Toto je pravá sloboda, že môžeme skutočne nasledovať túžbu po dobre, po pravej radosti, po spoločenstve s Bohom a nebyť utláčaní podnetmi, ku ktorým nás vyzývajú iné smery.

Druhým dôsledkom, ktorý sa prejaví v našom živote, keď dovolíme, aby v nás pôsobil Kristov Duch, je samotný náš vzťah s Bohom, ktorý sa stáva natoľko hlbokým, že nemôže byť dotknutý nijakou skutočnosťou alebo situáciou. Chápeme teda, že modlitbou nie sme oslobodení od skúšok a od utrpenia, ale môžeme ich prežívať v spojení s Kristom, s jeho utrpením, v zameraní na to, aby sme mohli mať účasť na jeho sláve (porov. Rim 8,17). Mnoho razy v našej modlitbe prosíme Pána Boha, aby nás oslobodil od duchovných a telesných utrpení a robíme to s veľkou dôverou. Predsa však často máme dojem, že nás nevypočul a tak sa dostávame do nebezpečenstva, že stratíme odvahu a vytrvalosť. V skutočnosti nejestvuje ľudské volanie, ktoré by nebolo vypočuté Pánom Bohom a práve vo vytrvalej a vernej modlitbe prichádzame k poznaniu spolu so svätým Pavlom, že „utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (Rim 8,18) Modlitba nás neoslobodzuje od skúšok a utrpení, ba práve, ako hovorí svätý Pavol, že „Duch prichádza na pomoc našej slabosti“ (Rim 8,26). On nám hovorí, že modlitba nás neoslobodzuje od utrpenia, ale modlitba nám umožňuje zvládnuť ho a prežívať ho vždy s novou silou, s tou istou dôverou ako Ježiš, ktorý, podľa Listu Hebrejom, „v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný“ (Hebr 5,7). Odpoveď Boha Otca Synovi, na jeho silné volanie a slzy, nespočívala v oslobodení od utrpenia, od kríža, od smrti, ale spočívala v omnoho väčšom vypočutí, v omnoho hlbšej odpovedi, prostredníctvom kríža a smrti Boh odpovedal vzkriesením Syna, odpovedal novým životom. Modlitba roznecovaná Duchom Svätým nás vedie, aby sme každý deň prežívali našu životnú cestu s jej skúškami a utrpeniami v plnej nádeji, v dôvere v Boha, ktorý odpovie, ako odpovedal svojmu Synovi.

A tretím prvkom je to, že modlitba veriaceho sa otvára aj k rozmerom ľudstva a celého stvorenia a prijíma na seba aj to, že „stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia.“ (Rim 8,19). Toto znamená, že modlitba, posilňovaná Kristovým Duchom, ktorý hovorí vo vnútri nás samých, nezostáva uzatvorená do seba samej, nie je len modlitbou pre mňa samého, ale sa otvára zdieľaniu utrpení nášho času, ťažkostí iných. Stáva sa prosbou za iných a tak oslobodením sa od seba samého, priestorom nádeje pre celé stvorenie, vyjadrením tej Božej lásky, ktorá sa rozlieva v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý nám bol darovaný (porov. Rim 5,5) A práve to je znak pravej modlitby, že nekončí v nás samých, ale sa otvára pre iných a tak nás oslobodzuje, tak napomáha vykúpenie sveta.

Svätý Pavol nás učí, že v našej modlitbe sa musíme otvoriť prítomnosti Ducha Svätého, ktorý sa modlí v nás nevysloviteľnými vzdychmi, aby nás viedol k tomu, že by sme sa spojili s Bohom celým srdcom a celým naším jestvovaním. Kristov Duch sa stáva silou našej „slabej“ modlitby, svetlom našej „vyhasnutej“ modlitby, ohňom našej „chladnej“ modlitby tým, že nám daruje vždy znova pravú vnútornú slobodu tak, že nás učí, ako máme prežívať skúšky nášho pozemského života v istote, že nie sme sami, že sa máme otvárať potrebám ľudstva a stvorenia, „ktoré vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22).“ (Benedikt XVI., katechéza zo 16. mája 2012)⁶

Oratio

Učme sa volať Abba, Otče. Učme sa tešiť sa počas našej modlitby z krásy tej skutočnosti, že sme Boží priatelia, ba viac, že sme Boží synovia a dcéry a že ho môžeme oslovovať s dôvernosťou a dôverou, ako oslovuje dieťa svojich rodičov, ktorí ho milujú. Otvorme naše modlitby pôsobeniu Ducha Svätého, aby on v nás volal: Abba, Otče, a aby nás naša modlitba premieňala, neustále viedla k obráteniu nášho myslenia, nášho konania, aby sme ho robili vždy viac zodpovedajúcim tomu, ako konal Jednorodený Syn, Ježiš Kristus.

Contemplatio

„Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“

(Rim 8,15)

__________

¹ Sú to „ipsissima verba Jesu“, ktoré patria medzi najstaršie vyjadrenia novozákonnej kristológie.

² Rim 1,18-3,20.

³ 2Kor 1,21-22: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha.“ 2Kor 5,5: „A to nás takto uspôsobil Boh, ktorý nám dal závdavok Ducha.“ Ef 1,13-14: „V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy.“

⁴ Jn 14,16: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky.“

⁵ 1Jn 2,1: „Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého.“

⁶ https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/audiences/2012/documents/hf_ben-xvi_aud_20120516.html