Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Jána pod názvom Čo sa narodilo z Ducha, je duch (Jn 3, 1-17) z cyklu Boh dáva Ducha bez miery.

Prinášame plný text a audio záznam z februárového Lectio divina.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (16,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Naše dnešné modlitbové stretnutie bude vychádzať z textu Svätého písma Nového zákona, v ktorom samotný Pán Ježiš predstavil pôsobenie Božieho Ducha Svätého pri stretnutí s Nikodémom.

O Nikodémovi vieme pomerne málo. Poznáme ho na základe evanjelia svätého Jána. Patril medzi popredných predstaviteľov vo vtedajšej židovskej spoločnosti. Stretol sa osobne s Pánom Ježišom, ale spomína sa v evanjeliu aj v súvislosti, keď bráni Pána pred farizejmi (Jn 7,50) a v závere, keď spolu s Jozefom z Arimatey pochováva jeho mŕtve telo (Jn 19,39).

Myšlienka, aby sa stretol s Ježišom, sa zrodila z dojmu, ktorí v ňom zanechal Pán Ježiš počas svojho prvého vystúpenia v Jeruzaleme. Nikodém je dobromyseľným človekom, nemá predsudky, ale je zároveň stále hľadajúci. Ako dobrý Žid aj on rozmýšľa nad tým, čo to znamená hovoriť o Božom kráľovstve a dá sa predpokladať, že otázky, s ktorými sa obrátil na Ježiša, patrili k témam, o ktorých v tej dobe hovorili medzi sebou farizeji a zákonníci ale aj ostatní veriaci Židia.

Obráťme pozornosť k posvätnému textu z 3. kapitoly evanjelia podľa svätého Jána:

Lectio

Jn 3, 1-17

¹ Medzi farizejmi bol človek, menom Nikodém, popredný muž u Židov.
² On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“
³ Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“
⁴ Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“
⁵ Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. ⁶ Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch. ⁷ Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. ⁸ Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“
⁹ Nikodém sa ho opýtal: „Ako sa to môže stať?“
¹⁰ Ježiš mu odvetil: „Ty si učiteľ Izraela, a toto nevieš? ¹¹ Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. ¹² Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských? ¹³ Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. ¹⁴ A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, ¹⁵ aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“
¹⁶ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. ¹⁷ Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.

Kontext úryvku

Posledné verše 2. kapitoly Jánovho evanjelia otvorili problematiku nedokonalej viery Ježišových poslucháčov. V 3. kapitole sa hovorí o Nikodémovi, ktorý prejavuje vnímavosť a dobrú vôľu, ale môže byť tiež príkladom osoby s nedokonalou vierou. Nikodémove podnety v rozhovore podnietili otázky o Božom kráľovstve a o pravej viere a dávajú príležitosť Ježišovi, aby predniesol veľmi dôležité posolstvá.

Náš dnešný posvätný text môžeme rozdeliť na tri časti:

1. rozhovor medzi Ježišom a Nikodémom, verše 1-10.

2. vyjadrenie Pána Ježiša o sebe, verše 11-13.

3. vyjadrenie o poslaní Syna, verše 14-17.

V našom úryvku sa nachádzajú tri vyjadrenia Pána Ježiša, ktoré sú uvedené dôležitou formuláciou: veru, veru hovorím vám, čo znamená, že obsahujú zásadné posolstvo Božieho zjavenia (v. 3; v. 5; v.11).

1. rozhovor Pána Ježiša s Nikodémom (3,1-10)

V rozhovore sa hovorí o predpokladoch, ktoré vedú k pravej viere a tými sú nové narodenie sa z vody a z Ducha. Zároveň sa zdôrazňuje aj rozdiel medzi dvomi poznaniami. Na jednej strane je poznanie učiteľov, ktorí mali poslanie vyučovať v Izraeli a na druhej strane je Ježiš ktorého poslal Boh, aby nás učil.

v. 1-2.

Evanjelista nevysvetľuje, prečo Nikodém prišiel v noci. Okolnosť noci a tmy môže byť chápaná obrazne ako východisko k tomu, že Pán Ježiš svojimi odpoveďami ukázal Nikodémovi cestu, ktorá umožňuje vrátiť sa na svetlo.

Keď Nikodém oslovil Pána Ježiša, vyjadril sa v množnom čísle, čiže ako rabbi, učiteľ, ktorý hovorí aj za ostatných židovských náboženských učiteľov. Nikodém však uznáva aj Ježiša za učiteľa, oslovuje ho rabbi, aj keď Pán Ježiš nemal štúdiá, ktoré boli vtedy vyžadované, aby niekto dosiahol tento titul (7,15). Nikodéma oslovili znamenia, ktoré urobil Ježiš, patrí teda do kategórie veriacich, ktorých viera bola príliš založená na znameniach a ku ktorým bol Pán Ježiš kritický: „Ak nevidíte znamenia, neveríte“ (Jn 4,48). Znamenia nemôžu teda tvoriť základ viery, predsa však majú úlohu, aby ju prebudili.¹

v. 3.

Nikodém oslovil Pána Ježiša, ale odpovede Pána Ježiša nepredstavujú priame odpovede Nikodémovi. Nikodém sa totiž nachádzal v myšlienkovom priestore, v ktorom sa Pán Ježiš nechcel zostať, lebo diskusia by nepriniesla žiadny výsledok. On chcel pozdvihnúť Nikodéma, aby sa otvoril pre pravdy, ktoré patria k vyššej úrovni poznania. Od chápania, ktoré je viazané prirodzenému poriadku, vedie ku chápaniu, v ktorom je prítomné Božie pôsobenie.

Poslucháči zvyčajne chápali veci na základe prirodzeného poriadku. Príkladom je Samaritánka, keď Pán Ježiš hovoril o živej vode², alebo poslucháči v Kafarnaume, keď hovoril o chlebe, ktorý dáva život.³

Tu nachádzame prvé zásadné vyjadrenie:
„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“

Ku slovesu „narodiť sa“ je pripojené zámeno „zhora“, čo to znamená? Narodenie zhora znamená narodenie z Boha. Narodenie zhora je možné na základe skutočnosti, že to, čo je hore, prišlo na zem. Narodenie z tela a krvi, ktoré v sebe zahŕňa všetky ľudské možnosti, je nedostatočné, aby človek mohol dostať účasť na Božom kráľovstve.

v. 4.

Nikodém potvrdzuje svojou reakciou, že zostáva v prirodzenom chápaní narodenia človeka a nie je ešte otvorený pre duchovný zmysel Pánových slov. Chápe nové narodenie doslova, a preto rozmýšľal o možnosti druhého narodenia sa z matky. Svoje uvažovanie vyjadril v druhej otázke a tá vytvorila priestor, aby Pán poskytol vysvetlenie.

v. 5.

Nasledovalo druhé zásadné zjavujúce vyjadrenie Pána Ježiša:
„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“

Vstup do nového sveta, ktorý ohlasuje Pán Ježiš, je prirovnaný narodeniu, novému životu. Aby niekto mohol mať účasť na Božom kráľovstve, musí sa otvoriť pôsobeniu Ducha, ktorý pozdvihuje človeka z jeho ľudských hraníc. Z textu evanjelistu Jána sa dá vyrozumieť, že spása už nie zviazaná s prirodzeným narodením a teda nie už vyhradené Abrahámovým potomkom. Nezískava sa ako právo na základe pokrvnej telesnej príslušnosti, ale je možné ju prijať ako dar Ducha Svätého.

Kresťanská spása je predstavená ako nové narodenia sa aj v mnohých iných textoch Nového zákona: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1Pt 1,3); „ako novonarodené deti túžte po nefalšovanom duchovnom mlieku, aby ste od neho rástli na spásu“ (1Pt 2,2). Apoštol Pavol predstavuje predstavuje krstnú spásu ako účasť na smrti a zmŕtvychvstaní Pána Ježiša (Rm 6,2-9). Ale v Liste Titovi hovorí: „spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tit 3,5). Táto téma sa opakovane spomína v Prvom liste apoštola Jána: „Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ (1Jn 5,4).

Vo vzťahu k Božiemu kráľovstvu nestačí mať nádej na Božie kráľovstvo, alebo ho len očakávať, či po ňom túžiť. Pre Božie kráľovstvo je nevyhnutná prítomnosť Ducha Svätého. Pán Ježiš nám zjavuje, že Duch Svätý je ten, ktorý spôsobí nové narodenie. A človek môže prijať to, čo sa mu ponúka, na základe svojej viery. Tento nový poriadok jestvovania je vyšší vo vzťahu ku všetkým ľudský možnostiam. Nové narodenie pre Božie kráľovstvo je Boží dar, ktorý je ponúknutý človekovi ako skutočnosť, ktorú si nezaslúžil, ale môže ju prijať.

v. 6.

„Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch.“

Výraz „telo“ vyjadruje ľudskú osobu vo vzťahu k jej prirodzeným pozemským možnostiam. To, čo sa narodí z Ducha, je duch, čiže iba vtedy, keď sa človeka dotkne Boží Duch, vytvorí v ňom nové jestvovanie, vďaka ktorému je človek schopný byť vo vzťahu s Bohom. Vyjadrenie Pána Ježiša by sme mohli oprieť o starobylý filozofický princíp: podobný splodí podobného (similis similem parit), čiže ten, ktorý je splodený, má tú istú prirodzenosť toho, ktorý ho splodil.

V Cirkvi od začiatku sa vzťahovali slová Pána Ježiša na krst. Svätý apoštol Pavol v Liste Títovi (Tit 3,5) nazýva krst priamo novým narodením. Zo slov Pána Ježiša vyplývajú podstatné prvky krstu. Nevyhnutná je voda ako znak hlbokého očistenia od hriechov, lebo to je najväčšie znečistenie, ktoré ničí ľudské srdce. A potom je tu nenahraditeľné pôsobenie Božieho Ducha Svätého, ktoré dáva očisťujúcej sile vody účinnosť, aby sa mohlo uskutočniť nové narodenie.

Nikodém, ako ktorýkoľvek iný človek stojaci pred tajomstvom, nechápe to, čo počuje. Tu sa hovorí o novom narodení, o novom jestvovaní. Jedinečné kresťanské jestvovanie je nepochopiteľné, ak ho niekto hodnotí iba podľa ľudských meradiel. Je to logické.

Kategóriami, ktoré používa na posudzovanie Nikodém a ako Nikodém tak aj každý iný človek, nie je možné hodnotiť Božie skutočnosti. Sú to kategórie alebo mierky pozemské. Je nevyhnutné zjavenie, odhalenie pravdy nedostupnej pozemským poznaním, lebo narodenie, ktoré je spôsobené Duchom Svätým, prináša so sebou nové jestvovanie, ktoré je spôsobené Bohom, pochádza zhora. Je to jestvovanie teocentrické nie antropocentrické. Ide o jestvovanie vo vzťahu k Bohu.

Aj keď v Jánovom evanjeliu sú podobenstvá zriedkavé, predsa však sú niektoré časti vyjadrené na spôsob podobenstiev, aby sa tým spôsobom napomohlo vysvetlenie abstraktných právd. Na vysvetlenie pravdy o novom narodení, je použité malé podobenstvo o vetre, ktorý vanie tam, kde chce.

v. 7-8.

„Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“

Pre Ježišových súčasníkov bol vietor tajomnou skutočnosťou, nemali poznanie, odkiaľ vietor prichádza a kam smeruje. Predstavovali si to tak, že jestvujú miesta, kde je vietor akoby uskladnený a odtiaľ potom vychádza, aby sa presunul na iné miesto, kde sa zasa uloží.

Podobenstvo o vetre je obrazom tajomnej a nepredvídateľnej skutočnosti, ktorá prináša osvieženie a pokoj. Nové narodenie, ktoré sa uskutoční v živote kresťana, neviaže sa na fyzické zákony, ktoré vplývajú na prirodzené ľudské narodenie. Nové narodenie je skutočnosťou okamžitou, nečakanou, nepredvídateľnou, ale predovšetkým je skutočnosťou, ktorá je prítomná a účinná, aj keď je nevysvetliteľná, čiže dá sa prirovnať pre Ježišových súčasníkov skutočnosti a účinku vetra, ktoré sú tajomné ale nepopierateľné.

v. 9-10.

Nikodém bol židovským náboženským učiteľom, ale prejavil svoju nechápavosť ohľadom Božieho plánu, ktorý ohlasoval Ježiš. Nikodémova nevedomosť prekvapuje. Mohol poznať a pravdepodobne poznal posolstvá prorokov o novej zmluve medzi ľuďom a Bohom, ktorá zahŕňala v sebe obnovu sveta prostredníctvom Ducha a pôsobenie Ducha bolo u prorokov zvyčajne spojené s vodou.

O pôsobení Ducha v spojení s vodou hovoril prorok Izaiáš (Iz 32,15-18 ⁴; Iz 44,3-5 ⁵); prorok Jeremiáš (31,33-34 ⁶); a prorok Ezechiel , ktorý zanechal tieto slová: „Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. [...] Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ (Ez 36,25.27).

Prechádzame do 2. časti nášho úryvku, kde nachádzame vyjadrenie Pána Ježiša o sebe.

v. 11-13.

Nikodémova nechápavosť vytvorila priestor pre ďalšie zásadné vyjadrenie Pána Ježiša:

„Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských? Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.“

Nie je celkom jednoduché upresniť obsah výrazov „pozemské veci“ a „nebeské veci“. Poznanie o Božom kráľovstve môže byť priblížené pozemskými vecami a skutočnosťami ako sú narodenie, vietor... Krst je úkonom, ktorý je vnímateľným v pozemskom poriadku, je teda „pozemskou vecou“. Duch je zasa zhora, je nebeskou skutočnosťou. Prichádza, aby obohatil jestvovanie človeka. Duch nás vovádza do Božieho sveta, do „nebeských vecí“. Tu sme v priestore, kde je ľudské chápanie nedostatočné, lebo človekovi chýba akákoľvek skúsenosť, ktorá by mu poslúžila na porovnanie, aby sa tak mohol priblížiť k pochopeniu „nebeských vecí“ a Božieho kráľovstva.

Kľúčom k pochopeniu musí byť niekto, kto má skúsenosti s tými „nebeskými vecami“, niekto, kto prišiel zhora. To je dôvod, prečo sa zjavuje na zemi Syn človeka. Evanjeliový text chce povedať: medzi ľuďmi jediný, ktorý má priamu skúsenosť „nebeských vecí“ je Syn človeka (porovnaj: 1,18). On „zostúpil zhora a vráti sa hore“.

Teraz prejdime do 3. časti nášho úryvku, kde sa rozhovor s Nikodémom ďalej rozvíja poučením o Božom pláne a o poslaní Božieho Syna, aby zachránil svet. V tejto chvíli už nejde o dialóg, už to nie sú dve osoby, ktoré sa rozprávajú, ide o vyjadrenie posolstva o Božom pláne.

v. 14-15.

„A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“

Najprv tu nachádzame odkaz na udalosť počas putovania Božieho ľudu na púšti, ktorá hovorí o medenom hadovi⁷. Porovnanie sa sústreďuje na tri body:
1. pohľad na medeného hada zachraňuje od hadov, ktorí zabíjajú. Aj Syn človeka oslobodzuje so smrti.
2. Mojžiš upevnil medeného hada do výšky na stĺp. Syn človeka bude vyzdvihnutý, keď bude pribitý na kríž a keď bude oslávený.
3. Tretím prvkom je okolnosť, že pre Židov na púšti bolo potrebné pozdvihnúť zrak k medenému hadovi; pre všetkých sa ponúka záchrana, keď obrátia svoj zrak k Ukrižovanému⁸ a ten, kto s vierou hľadí na Ukrižovaného, dosiahne život.

Potom sme počuli slová o poslaní Božieho Syna: v. 16-17.

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“

Božia láska je pravým dôvodom príchodu Syna a prvotným zdrojom našej záchrany. Boh miluje svet a chce ho zachrániť. Daroval nám svojho Syna. Vyjadrenie Pána Ježiša sa nevzťahuje iba na vtelenie, ale predovšetkým na umučenie. Pripomienka medeného hada obracia pozornosť ku Kristovi na kríži. V Prvom liste svätého apoštola Jána je to jasne vyjadrené takto: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy.“ (1Jn 4,10)

Poslanie Syna je zamerané predovšetkým na náš život. Je to vyjadrené dva razy, najprv negatívnou a následne pozitívnou formuláciou v 16. a 17. verši.

V 16. verši nachádzame slová: „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“.

V 17. verši je to vyjadrené takto: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“

Oba spôsoby vyjadrenia sa vzájomne vysvetľujú. Neznamená to, že unikneme našej fyzickej smrti, ale rozhodujúce je, aby sme mohli vstúpiť do života, kde nás už smrť nebude viacej ohrozovať.

Boží Syn je poslaný Otcom, aby sa skrze neho svet spasil. Aj v tomto prípade nachádzame dve proti sebe stojace skutočnosti, ktoré sa vzájomne vysvetľujú. „Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ Predstavené sú dve možnosti, odsúdenie alebo spása. Vychádza sa z toho, že všetci sa dostanú pred Boží súd. Boží súd však môže znamenať odsúdenie alebo spásu. Spása oslobodzuje od hriechu a jeho dôsledkov, oslobodzuje od všetkého, čo oddeľuje človeka od Boha. Boh poslal svojho Syna práve preto, aby sme boli oslobodení a zachránení, aby sme sa mohli k Bohu vrátiť a aby sme v Synovi Ježišovi mali život.

Meditatio

Pán Ježiš nám zjavil možnosť a potrebu nového narodenia sa zhora z vody a z Ducha Svätého.

Naplňme sa duchom vďačnosti za svoj krst s pomocou slov Svätého Otca Benedikta XVI., ktoré vyjadril pri príležitosti svojich 85. narodenín:

„V ten istý deň, keď som sa narodil, vďaka starostlivosti mojich rodičov, som sa aj znovuzrodil z vody a z Ducha Svätého, ako sme to počuli z úryvku evanjelia. Na prvom mieste je dar života, ktorý mi dali moji rodičia vo veľmi ťažkých časoch, za tento dar im musím poďakovať. Ale nie je to samozrejmé, že ľudský život je chápaný sám v sebe ako dar. Môže byť chápaný ako naozaj pekný dar?

Vieme, čo všetko doľahne na človeka, keď prídu ťažké časy, alebo aj keď by prišli tie ľahšie? Vieme predvídať, akým ťažkostiam, akým hrozivým udalostiam môže byť vystavený? Je to správne dať život, len tak jednoducho? Je to zodpovedné, alebo je to príliš neisté?

Je problematickým darom, ak zostane len ako taký. Telesný život sám v sebe je darom, ale je obklopený aj veľkou neistotou. Stane sa skutočným darom len vtedy, keď je možné s darom života darovať prísľub, ktorý je silnejší než akékoľvek nešťastie, ktoré by ho mohlo ohroziť, ak je ponorený do sily, ktorá zaručuje, že je dobre byť človekom, že pre túto osobu je dobrom bez ohľadu na to, čo prinesie budúcnosť.

A tak je potrebné narodenie spojiť so znovuzrodením, s istotu, že je naozaj dobrom byť obdarený jestvovaním, lebo prísľub je silnejší ako hrozby. Toto je zmysel znovuzrodenia sa z vody a z Ducha Svätého: byť ponorený do prísľubu, aký môže dať iba Boh: je dobre, že jestvuješ a môžeš si byť tým istý bez ohľadu na to, čo príde. Z tejto istoty som mohol žiť aj ja, znovuzrodený z vody a z Ducha Svätého. Nikodém sa pýtal Pána: Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Znovuzrodenie je nám darované v krste, ale my v ňom musíme neustále rásť, musíme sa vždy znova nechať Bohom ponoriť do jeho prísľubu, aby sme sa skutočne znovuzrodili do veľkej novej Božej rodiny, ktorá je silnejšia než všetky slabosti a všetky negatívne sily, ktoré nás ohrozujú. Preto tento deň je dňom veľkej vďaky.“

(Benedikt XVI., homília vo svätej omši 16. apríla 2012)⁹

Oratio

A teraz obdivujem pôsobenie Božieho Ducha Svätého, z ktorého sme sa všetci znova narodili v krste, spolu so svätou Teréziou Benediktou od Kríža (Edita Stein, 1891-1942), karmelitánkou, mučeníčkou, spolupatrónkou Európy, prostredníctvom poézie, ktorú napísala na Slávnosť zoslania Ducha Svätého v roku 1942, na slová: „Nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide“. (Jn 3,8)

„Kto si, sladké svetlo, ktoré ma napĺňa a osvetľuje temnoty môjho srdca?

Vedieš ma za ruku ako matka, ak by si ma pustil, nemohla by som urobiť jediný krok ďalej.

Si priestor, ktorý objíma moje bytie a chráni ho. Ak by si ma opustil, potopila by som sa do priepasti nebytia, z ktorej si ma vyzdvihol, aby si ma pozdvihol smerom k svetlu.

Ty, si mi bližší ako ja sebe samej, dôvernejší ako dôvernosť mojej duše, a predsa aj neuchopiteľný a nevysloviteľný, prevyšujúci každý pojem, Duch Svätý, večná Láska.

Či nie si Ty tou sladkou mannou, ktorá zo srdca Syna prekypuje do môjho srdca, pokrm anjelov a svätých? On, ktorý povstal zo smrti k životu, prebudil aj mňa zo sna smrti k novému životu.

A deň za dňom mi stále dáva tento nový život, ktorého plnosť ma jedného dňa zaplaví celú, život narodený z Tvojho života, áno, Ty sám, Duch Svätý, večný Život!“¹⁰

Contemplatio

Sme spasení z Božieho milosrdenstva kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom.

(porov. Tit 3,5)

__________

¹ Jn 2,11: „Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.“ Jn 2,23: „Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil.“ Jn 9,32-33: „Od vekov nebolo počuť, že by bol niekto otvoril oči slepému od narodenia. Keby on nebol od Boha, nemohol by nič také urobiť.“

² Jn 4,11-12: „Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“

³ Jn 6,34: „Povedali mu: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“

⁴ Iz 32,15-18: „Až bude na nás vyliaty duch z výsosti, vtedy bude z púšte sad a sad bude pokladaný za les. V púšti sa usadí právo a v sade sa rozhostí pravda. Účinkom pravdy bude pokoj a dielom pravdy mier a bezpečnosť navždy. Môj ľud bude bývať v príbytku pokoja, v stánkoch bezpečných a v sídlach bezstarostných.“

⁵ Iz 44,3-5: „Veď rozlejem vody na to, čo je smädné, a riavy na vyschnutú zem, vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo, svoje požehnanie na tvoje vetvy. I budú rásť uprostred zelene ako vŕby pri potokoch vôd. Tento hovorí: »Pánov som« a tamten volá v mene Jakuba, tento si píše: »Pánov« na ruku a menom Izraela sa nazýva.“

⁶ Jer 31,33-34: „Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom. Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: »Poznajte Pána!«, pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších – hovorí Pán. Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem.“

⁷ Nm 21,8-9: „Tu Pán povedal Mojžišovi: „Urob medeného hada a vyves ho na žrď! Potom každý, kto naň pozrie, ostane nažive.“ Mojžiš teda urobil medeného hada a vyvesil ho na žrď. A keď niekoho hady uhryzli a on pozrel na medeného hada, ostal nažive.“

⁸ Jn 19,37: „A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“

⁹ http://www.vatican.va/content/benedict-xvi/it/homilies/2012/documents/hf_ben-xvi_hom_20120416_85-bxvi.html

¹⁰ https://kairosterzomillennio.blogspot.com/2012/04/gesu-e-nicodemo.html