Lectio divina úryvku z Prvej knihy Samuelovej pod názvom Od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov duch (1 Sam 16, 4-14) z cyklu Boh dáva Ducha bez miery.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. novembra 2020.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (45,2MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Jediný Boh nám daroval poznanie viery, že žije v troch osobách ako Otec, Syn a Duch Svätý. Boží dar poznania o Božích osobách sprostredkuje Sväté písmo. Už vo Svätom písme Starého zákona sa postupne rozvíjalo vedomie o pôsobení Božieho Ducha. Jedným z príkladov posolstva o účinkovaní Božieho Ducha v Starom zákone je životný príbeh kráľa Dávida.

Pripomeňme si najzákladnejšie udalosti, na ktorých stojí posolstvo o kráľovi Dávidovi. Abrahám, otec viery v jedného Boha, dostal pre seba a svojich potomkov krajinu Kanaán (porov. Gn 13,14-17). Abrahámov vnuk Jakub, Izrael, sa z dôvodu nebezpečenstva nedostatku potravín spolu so svojimi dvanástimi synmi a ich rodinami s Božím súhlasom presídlil do Egypta (porov. Gn 46,2-5). V Egypte zostalo niekoľko generácií Jakubových potomkov. Keď sa stalo spolužitie s Egypťanmi neznesiteľné, na Boží podnet a pod vedením Mojžiša odišli z Egypta a vrátili sa do Kanaánu (porov. Ex 3,1-10). Jakubovi potomkovia svojím počtom a svojou tradíciou tvorili národ, ktorý bol označovaný menom Izrael a ktorého členovia si boli vedomí, že sú Bohom vyvolení. Po návrate do Kanaánu, čo stalo niekedy okolo roku 1300 pred Pánom Ježišom, si Abrahámovi a Jakubovi potomkovia uchovávali vedomie, že sú Bohom vyvolení, že ich spoločenstvo je vytvorené dvanástimi rodinnými zoskupeniami a odvádzali svoj pôvod od dvanástich Jakubových synov. Na ceste z Egypta ich všetkých zjednotil Mojžiš, do Kanaánu ich z Božej vôle po smrti Mojžiša voviedol Jozue (porov. Joz 1,1-8). V nasledujúcom období, keď ich ohrozovali okolité národy, zjednocovali sa v obrane pred nimi pod vedením takzvaných sudcov, ktorí prijali úlohu vodcov v boji proti nepriateľom, ale aj v období pokoja pri riešení sporov (porov. Sdc 2,11-19).

V čase niekedy po roku 1050 pred Pánom Ježišom sa v obrane pred okolitými národmi vyvolený národ zjednotil okolo Samuela, ktorý opakovane pre ľud sprostredkoval vysvetlenie Božej vôle a bol teda prorokom (porov. 1Sam 3,19-21), ale aj svojou modlitbou a svojimi radami ich viedol v bojoch proti nepriateľom a v období pokoja rozsudzoval spory (porov. 1Sam 7,14-16). V jeho čase vzniklo medzi dvanástimi rodinnými spoločenstvami Izraela presvedčenie, že je nevyhnutné, aby aj oni usporiadali svoje vzájomné vzťahy na spôsob okolitých národov a aby ich zjednocoval jeden spoločný panovník, kráľ (porov. 1Sam 8,1-6). Sudca a prorok Samuel na Boží podnet a z Božieho rozhodnutia pomazal olejom za prvého izraelského kráľa Šaula. Šaul mal príťažlivý výzor, prevyšoval ostatných vzrastom, vyznačoval sa udatnosťou v bojoch (porov. 1Sam 9,2;10,1), po určitom čase sa však u neho prejavila veľká nerovnováha vo vzťahu k Bohu a k ľuďom (porov. 1Sam 13,11-14).

Sväté písmo Starého zákona prináša posolstvo, že prorok a sudca Samuel dostal Boží podnet, aby ešte za života kráľa Šaula pomazal nového kráľa pre vyvolený národ Izrael.

A tu sa dostávame k nášmu úryvku zo 16. kapitoly Prvej knihy Samuelovej, ktorý hovorí o pomazaní Dávida za kráľa.

Započúvajme sa do posolstva, ktoré sa nachádza od 4. verša po 13. verš.

Lectio

1 Sam 16,4-13

⁴ Samuel urobil, čo mu rozkázal Pán, a išiel do Betlehema, kde mu starší mesta s obavami išli naproti a pýtali sa: "Je tvoj príchod pokojný?" ⁵ Odpovedal: "Pokojný! Prišiel som obetovať Pánovi. Posväťte sa, pôjdete so mnou na obetu!" Potom posvätil Izaiho a jeho synov a pozval ich na obetu.
⁶ Keď vkročil, videl Eliába a povedal si: "Isteže stojí pred Pánom jeho pomazaný." ⁷ Ale Pán povedal Samuelovi: "Nehľaď na jeho výzor a na výšku jeho postavy, lebo ho nepokladám za súceho. Veď (Pán nehľadí), ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce.
⁸ Nato Izai zavolal Abinadaba a priviedol ho pred Samuela. Ale povedal: "Ani tohto si nevyvolil Pán."
⁹ Izai priviedol Sarnu, ale povedal: "Ani toho si nevyvolil Pán."
¹⁰ Potom Izai priviedol pred Samuela svojich sedem synov, ale Samuel povedal: "Pán si nevyvolil z týchto."
¹¹ Samuel sa spýtal Izaiho: "Sú to všetci mladíci?" Odpovedal: "Ešte chýba najmenší, ten pasie ovce." Samuel povedal Izaimu: "Pošli poň a daj ho doviesť sem, lebo si nezasadneme, kým nepríde sem."
¹² Poslal poň a dal ho priviesť. Bol ryšavý, mal krásne oči a peknú postavu. A Pán povedal: "Vstaň, pomaž ho, lebo to je on!"
¹³ Nato Samuel vzal roh s olejom a pomazal ho uprostred jeho bratov. A od toho dňa pôsobil na Dávida Pánov duch. Samuel potom vstal a odišiel do Rámy.

Kontext úryvku

v. 4 - 5

Starší mesta Betlehema sa veľmi naľakali, keď sa dozvedeli o Samuelovom príchode. Strach nemal svoj dôvod v tom, že Samuel bol prorokom, ale obávali sa politického rizika. Vedeli, že Samuel je ten, ktorý v Božom mene ustanovuje alebo zavrhuje kráľov. Boli si vedomí, že vždy keď prišli poprední predstavitelia z kráľovského dvora, prinieslo to nepríjemnosti a riziká, lebo kráľovskí funkcionári neprichádzali zvyčajne, aby niečo priniesli, ale skôr aby niečo vzali. Starší mesta Betlehema zvažovali, že keď je Samuel Šaulovým spolupracovníkom, prišiel asi žiadať podporu na južných územiach, na ktoré si zatiaľ kráľ nárok nerobil. Alebo v opačnom prípade, keď Samuel neprichádza ako zástanca kráľa Šaula, tak Samuelova prítomnosť môže byť pre nich záťažou vo vzťahu ku kráľovi Šaulovi.

Starším sa zdalo, že sú v bezvýchodiskovej situácii. Poslúchli Samuela, ktorý im zopakoval slová, ktoré dostal od Pána Boha ako riešenie (v. 5) a prijali pozvanie, aby sa zúčastnili vykonania obety. Je však pravda, že iba veľmi naivný človek by si bol mohol myslieť, že veľká osobnosť severného kráľovstva príde na juh len preto, aby vykonala obetu.

Rovnako aj muž menom Izai, alebo Jesse, ktorý mohol byť práve najdôležitejšou osobou spomedzi starších mesta Betlehema, sa spolu so svojimi synmi pripravil, aby sa mohli zúčastniť na bohoslužobnej obete spolu so Samuelom (v. 5).

v. 6 - 11

Dramatickosť situácia sa ešte zvýšila, keď Samuel žiadal, aby mu Izai predstavil svojich synov. Iba Samuel poznal dôvod, prečo žiadal, aby mu Izai predstavil osobne všetkých synov. Izai a ostatní starší, ktorí boli prítomní, nepoznali hlavný dôvod predstavovania synov a že sa stali svedkami jednej z najdôležitejších udalostí v dejinách Izraela, vyvoleného národa. Eliab, prvý Izaiho syn bol urastený muž a Samuel predpokladal, že on by mohol byť ten vyvolený. Pán Boh však priamo Samuelovi zjavil, aby nehľadel na vonkajší výzor (v. 7; porovnaj: Jn 7,24¹; 2Kor 5,16²). Výslovný odkaz na vonkajší telesný výzor pripomína, že aj Šaul mal príťažlivý a mužný výzor (1Sam 10,23). Vyvolený národ Izrael nepotrebuje druhého Šaula.

Vo v. 7 nachádzame jasné teologické stanovisko: to, čo zaváži, je, že “Pán hľadí na srdce” (porovnaj: 1Sam 13,14). Pán Boh chce pre svoj ľud kráľa, ktorý bude mať vnímavé srdce (porov. 1Kr 3,9³) Pán Boh chcel takého panovníka a v Dávidovi sa to uskutoční. Eliab bol teda vyradený a aj ostatní Izaiho synovia boli zhodnotení ako nesúci. Prví tratia odmietnutí bratia boli označení aj vlastným menom, ostatní sú spomenutí už len všeobecne, aby sa prišlo k počtu sedem synov.

Tri razy sa používa formulácia “Ani tohto si nevyvolil Pán”. Použitie výrazu o nevyvolení vytvára v rozprávaní posvätného textu určité napätie. Poslucháč alebo čitateľ očakáva, kto bude ten vyvolený. Aj keď o tom ešte nevieme, čakáme na Dávida.

Keď bolo rozhodnuté o siedmich Izaiho synoch, že nie sú súci, prišla otázka ohľadom ôsmeho (v. 11°). Rozprávanie posvätného textu obracia našu pozornosť k tomu, ktorý nie je medzi prítomnými a je teda naisto mimo spoločenstva. Ôsmy syn je najmladší, iste ho nepokladajú za dôležitého, nemôže mať ešte žiadne nároky a ani ešte nezískal osobitné zásluhy.

Samuel oznámil, že hodnotenie Izaiho synov nebude ukončené, kým nepríde aj ôsmy brat (v. 11c). Táto situácia je istým spôsobom neobvyklá, predpokladá, že všetci starší postojačky a s úctou čakajú, kým príde ôsmy syn, hoci sa im nepovedalo ani, ako sa volá. Nevieme, ako dlho čakali, ale čakanie muselo určitý čas trvať, lebo ôsmy syn nebol doma, bol vonku pásť ovce. Posvätný autor necháva čakať Izaiho rodinu a necháva čakať aj čitateľa, kým nepríde Dávid. Dalo by sa povedať, že poslucháč alebo čitateľ posvätného textu okúsi niečo z čakania vyvoleného národa na Dávida.

v. 12 - 13

Nakoniec Dávid prišiel. Samuel dostal od Pána Boha prísne predpisy, podľa ktorých mal hľadať nového kráľa a to, aby nepozeral na jeho vonkajší výzor (v. 7). Musí hľadať osobu s dobrým a úprimným srdcom a nevšímať si jeho výzor alebo postavu. A predsa posvätný autor uvádza, že Dávid bol pekného výzoru. Jeho výzor iste nezohral rozhodujúcu úlohu pri jeho voľbe, ale predsa nachádzame v posvätnom texte formuláciu: “Bol ryšavý, mal krásne oči a peknú postavu.” (v. 12). Samuel a aj posvätný autor obdivujú osobu mladíka Dávida. Pán Boh v posvätnom texte len jednoducho rozhodne: "Vstaň, pomaž ho, lebo to je on!"

Nasledovalo pomazanie (v. 13). Uskutočnilo sa súkromným spôsobom, neuskutočnilo sa ako verejná slávnosť. Pán Boh ustanovil pre svoj vyvolený národ nového kráľa. Dávid prijal pomazanie v tichosti a pokornej otvorenosti. V posvätnom texte nenachádzame žiadne poznámky o tom, že by bol niečo povedal Dávid, alebo že by bolo niečo povedané Dávidovi, aj Samuel a ostatní starší z Betlehema mlčali. Pomazanie je však plne účinné (v. 13) a vyplýva z neho povinnosť pre Samuela, aby odteraz bol verný tomuto mladému pastierovi, ktorý raz zaujme miesto kráľa. Pomazanie spôsobuje a označuje Dávida ako správneho adresáta vanutia Božieho Ducha. (porovnaj: 1Sam 10,1.10⁴). Boží Duch prichádza s mocou a pôsobí v Dávidovi (v. 13). Tým sa opis uzatvára a posvätný text konštatuje, že Samuel sa vrátil domov.

Vyvolený národ Izrael však už od tejto udalosti nie je ten istý. Pomazanie spôsobilo uprostred vyvoleného národa nový účinok, ktorý prináša Boží Duch. Je to nová skutočnosť, ktorá je skrytá, nevedel o nej nikto iný okrem tých, ktorí boli prítomný. Pomazanie nie je úkonom, ktorý pôsobí priamo na verejnosť, ale prináša sviatostný úkon, teda vonkajší znak pomazania má vnútorný duchovný účinok, ktorým Pán Boh pôsobí novú situáciu vo svojom vyvolenom národe a v dejinách spásy. Týmto rozprávaním sa vlastne začína posolstvo Svätého písma o živote Dávida. Pomazanie, aj keď bola urobené takým rezervovaným a súkromným spôsobom, prináša účinky, ktoré sa budú prejavovať v celom nasledujúcom opise výstupu Dávida k moci a naplneniu poslania v dejinách spásy. Dávid sa stal mužom, ktorý dostal nezvrátiteľné poslanie a vydal sa na cestu ku kráľovskému poslaniu, a aby sa z jeho potomkov narodil Mesiáš, záchranca vyvoleného národa a všetkých ľudí.

Meditatio

Pri Dávidovej voľbe sa spomína jedna okolnosť, ktorú posvätný autor zaznamenal úmyselne. Pomazaný je opísaný ako človek s dobrým a správnym srdcom. Iné nepotreboval. Jeho vonkajší výzor nemá zásadný význam pri Božom vyvolení. A predsa v posvätnom texte sa venuje pozornosť aj jeho vonkajšiemu výzoru. Je možné, že sa tu dopredu naznačuje to, čo sa potom prejaví ako príťažlivosť pre všetkých, ktorí spoznajú Dávida. Alebo aj preto, že posvätný autor chce naznačiť, že vnútorné Božie pôsobenie sa prejavuje aj vo vonkajšom výzore.

Mladý Dávid bol spoločensky na okraji, nemal ešte žiadne kladné hodnotenia od uznávaných ľudí, bol najmladší v rodine a nemal právo vznášať nejaké spoločenské nároky. A tak sa Dávidov príbeh stal blízkym všetkým, ktorí boli v spoločnosti na okraji, bez spoločenskej podpory. Pre týchto všetkých bolo dôležité pripomínať si, že na okraji sa nachádzajú osoby, ktoré sú vnútorne krásne, ktoré by sa mohli stať významnými.

Dávid bol posledný zo synov, najmladší. Pán Boh, keď povoláva, nepozerá na to, kto sme, ku ktorému národu patríme, či sme v rodine najstarší alebo najmladší, čiže či máme vyhradené osobitné miesto alebo nie. Pán Boh nepozerá na to všetko a ide ďalej, vyvolí si posledného, najmladšieho, ktorý sa venuje ako pastier ovciam, ktorý je ešte bezbranný a neskúsený. Pán Boh nás prekvapuje. Koná spôsobom, ktorý nezodpovedá obvyklému ľudskému konaniu. My pri našom konaní a našich rozhodnutiach sa nechávame ovplyvniť a sme podnecovaní vlastnosťami pozorovanej osoby: jej telesnou silou, výzorom, jej odvahou, jej inteligenciou, jej zručnosťou.

Keď sa nám odhaľuje, ako koná Pán Boh, zisťujeme, že žiada proroka, aby nepozeral na obvyklé ľudské meradlá (porov. v. 7). To, čo zaváži pred Pánom Bohom, nie sú vonkajšie prejavy, to, čo môžu ostatní vidieť a hodnotiť, ale jednoduchá skutočnosť jeho jestvovania, nad ktorým Pán bdie svojou láskou. Poučenie, ktoré sa nám ponúka z tejto Božej voľby, nespočíva v tom, že by Pán Boh nejakým spôsobom uprednostňoval niekoho, ale práve naopak sa vo svojej slobodnej láske veľkodušne skláňa ku každému a hovorí mu: „milujem ťa“.

Vo Svätom písme sa veľkosť každého človeka vyjadruje v tom, že každý človek je stvorený na Boží obraz a Pán Boh miluje každého ako svoje stvorenie. Byť stvorený na Boží obraz pre každého z nás znamená, že Pán Boh nám zveruje svoju lásku, aby sme sa pre ňu otvorili a aby sme ju slobodne prijali.

V tejto plnosti slobody aj voľba Dávida predstavuje úkon lásky. Je pravda, že Sväté písmo prináša posolstvo aj o tom, ako sa Dávid previnil, ale zároveň aj potvrdzuje, že sa Dávid nechal vždy aj osloviť Božím duchom, aby po hriechu konal pokánie a aby začínal nanovo. V tomto všetkom aj my objavuje v našom vnútri vedomie o Božej láske, ktorá nás vedie na našich životných cestách, ktorá nás neopúšťa, aj keby sme my sa odvrátili, ktorá nám ukazuje svoju Božiu tvár v osobe Ježiša Krista a v pohľade na Ježišovu tvár aj my vždy znova a znova spoznávame naše povolanie a našu schopnosť milovať.

Vedomie o Božej láske voči každému z nás, objavujeme vo svojom vnútri, lebo s vierou prijímame skutočnosť, že sme stvorení na Boží obraz a že sme aj pôsobením Božieho Ducha povýšení za Božie deti. Počatie života každého človeka je stvorením na Boží obraz, lebo každý človek od svojho počatia je povolaný k životu v láske. Keď sa narodí a prijíma krst, Boží Duch mu daruje hodnosť Božieho dieťaťa.

Náuka našej viery to vyjadruje v katechizme takto: „Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), [...] .“ (KKC 1213) Krst sa volá aj „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“ (Tít 3,5⁵), lebo naznačuje a spôsobuje ono narodenie z vody a z Ducha, bez ktorého nikto „nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“(1257⁶) (Jn 3,5⁷). (KKC 1215)

Pokrstený človek, je pozvaný, aby spoznal a prijal svoju ľudskú dôstojnosť a dôstojnosť Božieho syna, dôstojnosť Božej dcéry. Ako to vyjadril apoštol svätý Ján: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme.“ (1Jn 3,1)

Každý si môžeme a máme uvedomiť, že máme vo svojom živote chvíľu, odkedy začal v našom živote pôsobiť Boží Duch Svätý. Od krstu pôsobí v nás Boží Duch Svätý a je našou životnou úlohou sa pre jeho pôsobenie vždy viac otvoriť a nechať sa viesť. Boží Duch nepôsobí magickým spôsobom. Pôsobí tam, kde človek slobodne spolupracuje. Pán Boh sa obracia na našu slobodu, pozýva nás, aby sme spolupracovali s Duchom Svätým. Tieto dve skutočnosti musia ísť spolu. Krst zostáva na celý život ako Boží dar, ktorým Pán ozdobil naše duše svojou pečaťou. Ale našou spoluprácou, našimi slobodným rozhodnutiami, dávame súhlas, aby Božie pôsobenie Ducha Svätého mohlo byť v nás účinným.

Oratio

Boží Spasiteľ, ty si povedal: Kto sa nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nevojde do Božieho kráľovstva. Doprial si mi, aby som sa v krste mohol znovuzrodiť z vody a z Ducha Svätého. Oslobodil si ma z dedičného hriechu, urobil si ma členom Tvojej Cirkvi a Tvojím adoptovaným synom, adoptovanou dcérou, vložil si mi do srdca preddavok raja. Ďakujem Ti, chcem s pomocou Tvojej milosti chrániť, čo si mi daroval, rozvíjať to, aby som mal vždy odvahu veriť a žiť podľa Tvojich prikázaní.

Pane, pri mojom krste som si mnohé neuvedomoval. Teraz už chápem lepšie veľkosť daru, ktorý si mi dal, som zaštepený do Tvojho Syna Ježiša ako ratolesť do viniča, bol som krstom ponorený do smrti a zmŕtvychvstania, aby som sa znovuzrodil ako Božie dieťa. Zapojil si ma do spoločenstva Cirkvi, ktorá je spoločenstvom spásy, aby som bol aktívnym a zodpovedným členom, dávaš mi budúcnosť a nádej vo viere a láske. Pomôž mi, prosím, aby som bol verný môjmu krstu a jeho záväzkom a aby som žil v láske pre Teba a pre bratov a sestry podľa príkladu Ježiša Krista. Amen.

Contemplatio

Sme zachránení pre večnosť z Božieho milosrdenstva kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom.

(porov. Tit 3,5⁸)

__________

¹ Jn 7,24: „Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo.”

² 2Kor 5,16: „Preto odteraz nepoznáme nikoho podľa tela. A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz už nepoznáme.”

³ 1Kr 3,9: „Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktože by (ináč) mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“

⁴ 1Sam 10,1.10: „Nato vzal Samuel nádobu s olejom, vylial mu ho na hlavu, pobozkal ho a povedal: „Hľa, Pán ťa pomazal za knieža nad svojím dedičstvom! […] Prišli ta, do Gabay, a oproti mu šiel zástup prorokov. Vtedy naň vstúpil Boží duch a bol medzi nimi vo vytržení.”

⁵ Tit 3,5: „spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva; kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“.

⁶ KKC 1257: Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. (1129) Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu(161,846) tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami.

⁷ Jn 3,5: „Ježiš odpovedal: "Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“

⁸ Tit 3,5: „spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva; kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom“.