Lectio divina úryvku z Knihy Numeri pod názvom Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha (Nm 11, 24-30) z cyklu Boh dáva Ducha bez miery.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. októbra 2020.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (57,3MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Boh sa nám zdieľa a zjavuje sa nám v dejinách postupne a dáva nám poznať svoj vnútorný život jedného Boha, ktorý jestvuje v troch osobách ako Otec, Syn a Duch Svätý. Jediný Boh nám zjavuje, že jestvuje v troch osobách. Toto tajomstvo, ktoré by sme inak nemohli poznať, nám zdieľa postupne pre naše dobro ako prejav svojej lásky. Svätý Gregor Nazianský vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“.¹

Aj my dnes urobíme druhý krok a budeme sa modliť s pomocou textu zo starozákonnej knihy Numeri, ktorý prináša posolstvo o dare ducha, ktorý dostali Mojžišovi spolupracovníci.

Najprv si opíšeme nakrátko východiskovú situáciu. Prvý vo vyvolenom národe, otec viery v jedného Boha, Abrahám, dostal ako Boží dar krajinu Kanaán. Abrahámovi potomkovia sa počtom rozrástli, keď pribúdali synovia a dcéry v rodine Abrahámovho vnuka Jakuba a následne v rodinách jeho dvanástich synov. Kvôli opakovaným nepriaznivým prírodným podmienkam, keď prichádzali obdobia sucha, Jakub a jeho synovia s rodinami sa prechodne presťahovali na územie Egypta, kde našli podporu v bratovi Jozefovi, ktorý nadobudol v Egypte významné postavenie. V Egypte žili Abrahámovi a Jakubovi potomkovia viacero generácií, stali sa silným národom a to viedlo k napätiu s pôvodným obyvateľstvom Egypta. Sväté písmo charakterizuje túto situáciu slovami, že egyptskí panovníci, faraóni, ktorí už nepoznali Jozefa, prenasledovali vyvolený národ a spôsobovali mu veľké utrpenie. Mojžiš dostal poslanie od Pána, aby odviedol vyvolený národ z Egypta a zaviedol ho naspäť do pôvodnej krajiny Kanaán. Odchod vyvoleného národa z Egypta bol pre všetkých členov vyvoleného národa pochopiteľný ako veľký Boží zásah. Ale na ceste z Egypta do Kanaánu museli prejsť po púštnom území. Putovanie bolo namáhavé, podmienky v púštnej krajine veľmi ťažké na získanie vody a potravín. Sväté písmo prináša svedectvo o tom, že mnohí z vyvoleného národa stratili vedomie Božej blízkosti a starostlivosti a opakovane sa búrili proti Mojžišovi a vyčítali mu, že on je príčinou všetkých ťažkostí a nedostatku jedla a vody a provokovali ho opakovaným pripomínaním toho, ako dobre sa im žilo, keď boli v Egypte.

Mojžiš trpel týmito výčitkami a celá situácia sa mu javila ako neznesiteľné bremeno. A na túto situáciu nadväzuje posolstvo nášho dnešného úryvku z 11. kapitoly knihy Numeri. Započúvajme sa teraz do nášho dnešného posvätného textu:

Lectio

Nm 11, 24-30

²⁴ Potom Mojžiš vyšiel von a oznámil Pánove slová ľudu.
Nato vzal sedemdesiat starších z ľudu a rozostavil ich okolo stánku.

²⁵ Tu Pán zostúpil v oblaku a zhováral sa s ním.
Potom vzal z jeho ducha, ktorý bol na ňom, a rozdelil ho medzi sedemdesiatich mužov. Keď na nich duch zostúpil, boli zachvátení prorockým duchom. Neskoršie sa to s nimi už nestalo.

²⁶ Dvaja mužovia z nich ostali v tábore. Jeden sa volal Eldad a druhý Medad. Aj na nich zostúpil duch: Aj oni patrili k tým zaznačeným, ale nevyšli načas. Ich zachvátil prorocký duch v tábore.

²⁷ Vtedy istý sluha utekal a oznámil to Mojžišovi: "Eldad a Medad sú zachvátení prorockým duchom v tábore!" ²⁸ Tu sa ujal slova Nunov syn Jozue, ktorý bol od svojej mladosti Mojžišovým služobníkom, a povedal: "Pane môj, Mojžiš, zakáž im to!"
²⁹ Mojžiš mu však odvetil: "Prečo sa hneváš na mňa? Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha.

³⁰ Nato sa Mojžiš odobral so staršími Izraela späť do tábora.

Kontext úryvku

Keď sa Mojžiš ponosoval na ťarchu vodcovskej úlohy v Numeri 11, Pán Boh uznal oprávnenosť jeho sťažností a poskytol riešenie. Podobnú scénu nachádzame na začiatku Mojžišovho poslania, keď bol určený, aby viedol Izrael z Egypta (porov. Ex 4,10-16).

v. 24

Prvé slová nášho úryvku: „Potom Mojžiš vyšiel von a oznámil Pánove slová ľudu“, vychádzajú z posolstva, ktoré dostal Mojžiš, keď sa žaloval, že nemá silu znášať ťarchu svojho poslania. Božie posolstvo obsahovalo výčitku a pokarhanie. Je zapísané takto: “Je azda Pánova ruka prislabá?” Teraz uvidíš, či sa moje slovo splní pred tebou a či nie!” (Nm 11,23) Pán Boh napomína Mojžiša a akoby sa pýtal, či Mojžiš zabudol, že Pán Boh má moc splniť akýkoľvek sľub a Pán Boh požiadal Mojžiša, aby sa spoľahol na neho, aby si znova uznal Božiu moc. A to Mojžiš oznámil ľudu.

Pán Boh mu dal podnet, aby vybral sedemdesiat osôb, ktoré by bol schopné byť jeho pomocníkmi (Nm 11,16-18). V určený deň sedemdesiat mužov sa zišlo pri stánku stretnutia, kde obvykle sa odohrával dialóg medzi Pánom Bohom a Mojžišom.

v. 25

V našom úryvku je to vyjadrené slovami: „Tu Pán zostúpil v oblaku a zhováral sa s ním.“ Ešte predtým, než sa prejaví Božie pôsobenie, ktoré prekoná Mojžišove obavy, Pán sa s Mojžišom rozpráva, aby sa zdôraznilo Mojžišovo osobitné postavenie.

Starší z ľudu, ktorí boli pozvaní, aby prišli k stánku. Stánok stretnutia bola vlastne prenosná svätyňa, ktorá bola chápaná ako miesto Božej prítomnosti uprostred vyvoleného ľudu počas putovania na púšti. Bola postavená vždy znova, keď sa Izraeliti utáborili, v blízkosti ale mimo tábora a Mojžiš vychádzal z tábora ku stánku stretnutia, aby sa modlil.

Starší, ktorí boli pozvaní, aby prišli ku stánku, stáli na čele rodinných klanov a reprezentovali ich. Sedemdesiat je obvyklé číslo, ktoré vyjadruje vo Svätom písme celok: to, čo udeje so staršími, vzťahuje sa na celý ľud, ktorého sú predstaviteľmi.

„Potom vzal z jeho ducha, ktorý bol na ňom, a rozdelil ho medzi sedemdesiatich mužov. Keď na nich duch zostúpil, boli zachvátení prorockým duchom. Neskoršie sa to s nimi už nestalo.“

Starší dostali podiel na Mojžišovom duchu, alebo lepšie povedané, na Božom duchu, ktorý dával silu Mojžišovi, aby charizmatickým spôsobom viedol ľud.

Účinok prijatia ducha je vyjadrený termínom „prorokovať“ a duch starších „zachvátil“. V tomto prípade nemusí ísť o prípad „extatického prorokovania“, ktoré sa objavuje opísané vo Svätom písme v časoch proroka Samuela (1Sam 10,5 a nasl.²; 19,20-24³). „Byť zachvátený“ vyjadruje účinky, ktoré nepochádzajú od človeka alebo z iného prirodzeného zdroja, ale majú svoj pôvod v Božom pôsobení. V tomto prípade prorokovať neznamenalo sprostredkovať Božie posolstvo vo forme slov, ako sa to prejavuje v klasických prejavoch prorokovania, ale pozostávalo skôr vo vyjadrení vlastným spôsobom správania sa, že je tu prítomné Božie pôsobenie a je účinné vo svete, v tomto konkrétnom svete. Starší sú teda proroci v tom zmysle, že sú svedkami Boha a sily Božieho Ducha. Celý ľud to mohol vidieť a tak pochopiť, že Boh im je blízko a že ich chce viesť.

Nie je ťažké pochopiť, v akom zmysle je táto udalosť odpoveďou na to, o čo prosil Mojžiš, keď sa obrátil k Pánu Bohu a hovoril mu, aby on Pán „niesol“ svoj ľud. Starší svedčia v sile Ducha, že Boh je prítomný a vedie mocnou rukou svoj ľud. Mojžišova charizma, osobitný dar, sa rozmnožil. Starší sa stali jeho pomocníkmi a tak spojila duchovná sila Mojžiša a starších. Mojžiš nie je predstavený ako vodca, ktorý chce výlučne pre seba ocenenie alebo moc. Mojžiš chce, aby aj iní dostali na tom podiel a takým spôsobom je otvorený pre ich skutočné rozmnoženie. Charizma nie je individuálnym dobrom, ale je Božím darom pre ľud, je to sila, ktorá je zameraná, aby budovala Boží ľud vo svete.

v. 26

„Dvaja mužovia z nich ostali v tábore. Jeden sa volal Eldad a druhý Medad. Aj na nich zostúpil duch: Aj oni patrili k tým zaznačeným, ale nevyšli načas. Ich zachvátil prorocký duch v tábore.“

Neobvyklou skutočnosťou sú dvaja starší, ktorí neboli povolaní, alebo sa nedostavili a predsa dostali dar prorokovať. Je tu niekoľko zaujímavých rozmerov. Neobvyklé sú ich mená Eldad a Medad, ktoré v sebe skrývajú istý druh prorokov, ktorí sa snažia legitimizovať, hoci nespĺňajú požiadavky, ktorými sú legitimizovaní iní. Tento prípad odhaľuje, že dar Božieho ducha nezávisí od človeka, hoci by išlo aj o Mojžiša. Boží dar je veľkodušný, slobodný od ľudských vplyvov, účinkuje silnejšie, ako prisľúbil a ako sa očakávalo. Tí dvaja sa nenachádzali na posvätnom mieste pri stánku zhromaždenia, ale miesto nie je podmienkou, na základe ktorej sa môže alebo nemôže prijať dar Božieho ducha. Oni nešli až k Mojžišovi, ale toto tiež nemá vplyv na to, že boli obdarovaní Božím duchom.

v. 27-29

„Vtedy istý sluha utekal a oznámil to Mojžišovi: "Eldad a Medad sú zachvátení prorockým duchom v tábore!" Tu sa ujal slova Nunov syn Jozue, ktorý bol od svojej mladosti Mojžišovým služobníkom, a povedal: "Pane môj, Mojžiš, zakáž im to!" Mojžiš mu však odvetil: "Prečo sa hneváš na mňa? Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho ducha.“

Jozue, mladý Mojžišov služobník, predstavuje osoby, ktoré sa pohoršili na týmto neočakávaným darom proroctva. Na základe jeho poznámky, ktorá je vedená žiarlivosťou, Mojžiš odpovedá ako ten, ktorý skutočne hovorí podľa Božieho ducha. „Kiež by všetci mali dar ducha!“ A tak svet, ktorý je teraz slabý a temný, by tak mal svetlo a silu, ktorá by urobila nepotrebným proroka a každého ďalšieho sprostredkovateľa.

Mojžišove slová Jozuemu odmietajú vlastne fanatizmus. Fanatik je ten, kto útočí na kohokoľvek, ktorý nerozmýšľa ako on, alebo nepatrí k jeho skupine, je ten, ktorý zatvára oči pred dobrom, ktoré robia iní, je ten, kto je presvedčený, že kto nezdieľa jeho názory a jeho činnosti, je pomýlený a treba proti nemu bojovať. Mojžiš odmietol taký postoj v zárodku.

Duch, ktorý vedie Mojžiša, je opísaný s pozornosťou. Mojžiš prijíma ochotne “inštitucionálnu” pomoc sedemdesiatich starších, ale usiluje sa aj podeliť sa s vlastnou autoritou a prijíma múdrosť osôb od tých, ktorých sa dotkol Boží duch, aj keď by sa nachádzali mimo inštitucionálneho zoskupenia vodcov Božieho ľudu. V dejinách Izraela prorocké hlasy hovorili často mimo mocenských centier. Hlasy Ducha, sprostredkované prorokmi, napomínali a karhali opakovane kráľov, kňazov, sudcov a kohokoľvek, kto zneužil svoju moc a zvádzal Izrael z pravej cestu, aby nenasledoval cudzích bohov, aby neuzatváral nevhodné dohody, ktoré neboli podľa vôle Boha Izraela. Proroci ako Amos a Jeremiáša sprostredkovali pravdivé Božie slová, hoci boli vytlačení na okraj svojich komunít. Boží ľud potreboval vždy, aby počúval pravý hlas Ducha, aby boli vyjadrené Božie slová súdu a nádeje, aj keď by nepochádzali z ustanovených zdrojov inštitucionálnej moci.

Meditatio

Všimnime si najprv jav prorokovania tak, ako ho chápe Sväté písmo Starého zákona. Je užitočné vymedziť, koho chápe pod pojmom prorok, aby sme predišli nedorozumeniam. Prorok nie je niekto, kto predpovedá budúcnosť. Podstatným prvkom prorokovanie nie je hovoriť o budúcich udalostiach. Prorok je ten, ktorý svedčí o tom, čo je pravda, lebo žije v spojení s Bohom a tak ide o pravdu, ktorá je platná dnes, ale ktorá prirodzene osvetľuje aj budúcnosť.

Kvôli tomu v proroctve nejde o predpovedaní detailov budúcnosti, ale v prítomnej chvíli vydať svedectvo o Božej pravde a ukázať na cestu, po ktorej treba v živote kráčať.

Cirkev, naše spoločenstvo, ktorého hlavou je Ježiš Kristus, je novým vyvoleným Božím ľudom, novým Izraelom. V novom Izraeli Duch nie je vyliaty iba na niekoľkých vyvolených prorokov, ale na celé spoločenstvo, ako je to vyjadrené v knihe Skutkov apoštolov: “A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo.” (Sk 4,31).

Prvotná cirkev pokladala dar Ducha za osobitné privilégium kresťanov. Dar ducha bol prežívaný veľmi často ako dar ducha prorokovania. Lebo podľa svedectva Nového zákona Duch bol tvorivým pôvodcom života Cirkvi a prví kresťania neváhali hovoriť, ako to vyjadril aj svätý apoštol Pavol v Liste Efezanom: “Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš.” (Ef 2,20). Svätý Pavol dáva apoštolov na prvé miesto pred tých, ktorí majú charizmatické dary a opakovanie hovorí o prorokoch bezprostredne po apoštoloch. V Prvom liste Korinťanom to vyjadril takto: “A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, ďalej dary uzdravovať, pomáhať, viesť, dar rozličných jazykov.” (1Kor 12,28). V Liste Efezanom nachádzame vyjadrenie: “Ono v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom,” (Ef 3,5). “On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov,” (Ef 4,11). Duch Svätý je pôvodcom celého života Cirkvi. Aj prorok mal svoje podstatné miesto v službe a poslaní Cirkvi.

Charizma proroctva tvorí súčasť života Cirkvi od počiatku a nemusí byť pokladaná za neobvyklú milosť. Pravé proroctvo umožňuje poznať Božiu vôľu a Božie posolstvo, osvetľuje prítomnosť Božím svetlom. Proroctvo povzbudzuje, upozorňuje, posilňuje a napomína, proroctvo buduje Cirkev (1Kor 14,1-5)⁴.

Všimnime si jednu skutočnosť, ktorá je prítomná v našej súčasnosti. V ostatných desaťročiach sa rozvíjalo Hnutie obnovy v Duchu Svätom v rámci Katolíckej cirkvi. V spoločenstvách Hnutia obnovy v Duchu Svätom sa venuje veľká pozornosť pôsobeniu Ducha Svätého a prejavom daru Ducha. V tomto prostredí sú pozorované javy, ktoré sú chápané ako prejavy Ducha proroctva. Ide o duchovné prejavy života Cirkvi, ku ktorým musíme pristupovať s pokorou a citlivosťou. Svätý Otec František potvrdil pravidlá, ktoré schválili jeho predchodcovia, či svätý Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI. na hodnotenie napríklad aj prejavov ducha proroctva.

Vo všeobecnosti možno povedať, že každý prejav daru proroctva musí byť hodnotený s veľkou rozvážnosťou. Ako platí pre ostatné dary, tak aj prorocké vyjadrenie môže vykazovať rozličnú kvalitu, účinnosť a čistotu. Aj prorocké vyjadrenie je podrobené procesu dozrievania. Proroctvá môžu byť rozlišované podľa typov, spôsobov, zameraní, prejavov. Proroctvom môže byť jednoduché slovo povzbudenia, napomenutia, ohlásenia, usmernenia smerom k nejakej činnosti. Ak niekto prežíva vo svojom duchovnom živote prítomnosť Božieho Ducha Svätého aj tým spôsobom, že prejavuje dar proroctva, neslobodno zabudnúť, že aj veriaci, ktorý prejavuje dar prorokovania, je členom Cirkvi a nie je v žiadnom prípade nad ňou, aj keď ju môže vyzývať k sebahodnoteniu podľa Božej vôle a podľa Božieho slova. Ani prorok a ani proroctvo nepredstavujú sami v sebe dôkaz ich hodnovernosti. Proroctvá musia byť predložené kresťanskému spoločenstvu a tým, ktorí v týchto spoločenstvách vykonávajú pastoračnú zodpovednosť. “Proroci nech hovoria dvaja alebo traja a ostatní nech posudzujú.” (1Kor 14,29). Ak je to nevyhnutné, nech sú predložené na posúdenie biskupovi (LG 12).⁵

Pre nás všetkých, ktorí si uvedomujeme s vierou, že sme dostali dar Ducha Svätého, je veľmi dôležitý text 12. bodu konštitúcie 2. vatikánskeho koncilu Lumen Gentium, Svetlo národov, s nadpisom Zmysel pre vieru a charizmatické dary v kresťanskom ľude. Tam čítame: „Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade tým, že o ňom vydáva živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky, ako aj tým, že prináša obetu chvály Bohu, totiž ovocie úst vyznávajúcich jeho meno (porov. Hebr 13, 15).“ Spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (porov. 1 Jn 2, 20 a 27), sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď „od biskupov až po posledného veriaceho laika“ vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov. [...] Okrem toho Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, [...] ako je napísané: „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1 Kor 12, 7). Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a uspokojením, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh. Avšak mimoriadne dary netreba opovážlivo vyhľadávať ani od nich trúfalo očakávať úspech apoštolských podujatí. Súdiť o ich pravosti a správnom používaní prislúcha len tým, ktorí sú predstavení v Cirkvi a ktorým zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré (porov. 1 Sol 5, 12 a 19 – 21).“

Oratio

Pane Ježišu, dal si nám poslanie byť Tvojimi svedkami a pozývaš nás aj v teraz, aby sme zatúžili mať účasť na Tvojom prorockom poslaní tým, že o Tebe budeme vydávať živé svedectvo, najmä životom podľa viery a lásky.

A preto prosíme, daruj nám Tvojho Ducha Svätého, aby sme boli prorokmi Tvojej lásky, ako to robil aj svätý František z Assisi:

Pane, daj, aby sme boli nástrojom Tvojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť; odpustenie, kde sa množia urážky; jednotu, kde vládne nesvornosť. Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia; vieru tým, čo pochybujú; nádej tým, čo si zúfajú; svetlo tým, čo tápu vo tmách; radosť tým, čo smútia. Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých; len keď odpúšťame – dostáva sa nám odpustenia; len keď odumierame sebe – povstávame k večnému životu. Amen.⁶

Contemplatio

Pane, kiežby všetok Tvoj ľud pozostával z prorokov Tvojej lásky! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho Ducha.

(porov. Nm 11,29)

__________

¹ Svätý Gregor Naziánsky, Oratio 31 (Theologica 5), 26: SC 250, 326 (PG 36, 161‑164), citované z KKC bod 684.

² 1 Sam 10,5-9: “Potom pôjdeš k Božej Gabae, kde je posádka Filištíncov. Keď tam budeš vchádzať do mesta, narazíš na zástup prorokov, ktorí budú zostupovať z výšiny; pred nimi budú harfy, bubny, flauty a citary a oni budú vo vytržení. Vtedy na teba zostúpi Pánov duch; budeš vo vytržení s nimi a zmeníš sa na inakšieho muža. Keď sa ti všetky tieto znamenia splnia, rob, čoho budeš schopný, lebo Boh je s tebou. Potom zostúpiš predo mnou do Galgaly a ja prídem k tebe priniesť celopaly a obetovať pokojné obety. Sedem dní budeš čakať, kým prídem k tebe a oznámim ti, čo máš robiť." - A keď sa obrátil a odchádzal od Samuela, Boh mu premenil srdce na inakšie a v ten deň sa splnili všetky tieto znamenia.”

³ 1Sam 19,20-24: „Šaul poslal poslov, aby Dávida zajali. Oni videli zástup prorokov vo vytržení a pri nich stáť Samuela. Vtom na Šaulových poslov zostúpil Pánov duch a aj oni padli do vytrženia. Oznámili to Šaulovi, ktorý poslal iných poslov, ale aj oni padli do vytrženia. Šaul poslal ešte aj tretích poslov, ale aj tí padli do vytrženia. Išiel aj sám do Rámy a došiel k veľkej studni v Sochu. I spytoval sa: "Kde je Samuel a Dávid?" Odpovedali mu: "Sú v Najote pri Ráme!" Išiel do Najotu pri Ráme, ale aj na neho zostúpil Boží duch, takže kráčal vo vytržení, až došiel do Najotu pri Ráme. Aj on si vyzliekol šaty, aj on bol pred Samuelom vo vytržení nahý celý ten deň a celú noc. Preto sa hovorí: "Vari je aj Šaul medzi prorokmi?"”

⁴ 1Kor 14,1-5: “Usilujte sa o lásku, dychtite po duchovných daroch, zvlášť aby ste prorokovali. Lebo kto hovorí jazykmi, nehovorí ľuďom, ale Bohu; nerozumie mu nik, pod vplyvom Ducha hovorí tajomstvá. Ale kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie. Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje Cirkev. A chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali. Lebo kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, iba ak by aj vysvetľoval, aby sa budovala Cirkev.”

⁵ Credo alle sorprese dello Spirito Santo, ed. Salvatore Mazza, Rím 2013, str. 50-51.

⁶ porov. https://modlitba.sk/?p=3688