Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Duch Boží sa vznášal nad vodami (Gn 1, 1-5, Gn 2, 4b-8) z cyklu Boh dáva Ducha bez miery.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. septembra 2020.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (58,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Vyjdime z našej skúsenosti vzájomného zdieľania sa. Keď sa dvaja ľudia rozprávajú, keď odhalia svoje vnútro, poskytnú si vzájomne poznanie, skúsenosti, prežívanie, hovoríme, že sa jeden druhému zdieľajú.

Aj skúsenosť viery vo vzťahu k Bohu vychádza zo zdieľania sa. Boh sa zdieľa ľuďom. Keď sa Boh zdieľa s ľuďmi, odhaľuje im seba samého, inými slovami povedané, zjavuje ľuďom seba samého.

Božie zjavenie sa ľudom má svoju konkrétnu podobu počas dejín ľudstva tu na zemi. Vrcholnou udalosťou Božieho zdieľania sa ľuďom v dejinách spoznávame v udalosti, keď sa Božie večné Slovo stalo telom. Boží Syn a človek Ježiš Kristus je dokonalým zdieľaním sa medzi Bohom a ľuďmi. Keď sa však Boh zjavuje ľuďom, nepredstavuje sa pred nimi len prostredníctvom svojho Slova, ale zjavuje sa im aj prostredníctvom vnútorného zdieľania sa. Vnútorné zdieľanie Božieho bytia uskutočňuje vo vnútri človeka Boží Duch Svätý. Ako to vyjadril svätý apoštol Pavol: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5,5).

Duch Svätý je Duchom Otca i Syna, v jednote najsvätejšej Trojice je prítomný pri stvorení, pri vykúpení ľudí a aj pri zavŕšení prostredníctvom vzkriesenia, je prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný v dejinách Božieho zjavenia pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice.

Boh sa nám zdieľa a zjavuje sa nám v dejinách postupne a dáva nám poznať svoj vnútorný život jedného Boha, ktorý jestvuje v troch osobách ako Otec, Syn a Duch Svätý. Jediný Boh nám zjavuje, že jestvuje v troch osobách, zdieľa nám toto tajomstvo, ktoré by sme inak nemohli poznať, postupne pre naše dobro ako prejav svojej lásky.

Svätý Gregor Nazianský vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“: „Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno — ak sa smie tak povedať —, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním ‚od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.“¹

V tomto ročníku našich modlitbových stretnutí chceme prežívať Božiu blízkosť a modliť sa prostredníctvom tých textov svätého Písma, ktoré hovoria o Bohu cez svedectvo o Božom Duchu Svätom.

Na základe pedagógie Božej „zhovievavosti“ aj my sa budeme venovať pri našich stretnutiach najprv niekoľkým textom zo Starého zákona a následne textom z Nového zákona, ktoré prinášajú posolstvo o Božom Duchu Svätom.

Začneme úryvkom zo Starého zákona z prvej knihy celého Svätého Písma, z knihy Genezis, dvomi krátkymi posvätnými textami z 1. a 2. kapitoly.

Venujme sa teraz dnešnému úryvku z Knihy Genezis:

Lectio

Gn 1,1-5

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.
Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami.
Tu povedal Boh: "Buď svetlo!" a bolo svetlo.
Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo "dňom" a tmu nazval "nocou". A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý.

Gn 2,4b-8

V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo,
nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva,
lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme.
Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.
Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.

Kontext úryvku

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“

Prvé vyjadrenie „na počiatku“, alebo vlastne prvé slovo Svätého Písma, počiatok, pôvod, je zároveň aj názvom pre prvú knihu Svätého Písma. Slovo počiatok, začiatok označuje v časových vetách začiatok určitého časového obdobia v rámci celkového času (porov. Dt 11,12; Jer 26,1). Vo verši 1 má však tento výraz absolútny zmysel. To znamená, že naznačuje počiatok času samotného teda nie určitej periódy v rámci večnosti.

Druhé slovo „stvoril“ má silný teologický význam. Vo Svätom Písme sa slovo „stvoril“ používa vždy výlučne v spojení s Božou osobou. Texty, v ktorých sa sloveso „stvoril“ nachádza, nikdy nespresňujú, z čoho Boh stvoril novú skutočnosť. Význam slovesa nevysvetľuje materiálny pôvod stvorení, ale objasňuje, že účinnou príčinou stvorenia a zmien je vždy Boh, inými slovami, že Boh je pôvodcom každého bytia. V slovenčine sa sloveso (s)tvoriť používa aj na vyjadrenie slobodného rozhodnutia a moci človeka umelca, hebrejčina však túto vôľu a moc obmedzuje iba na Boha.

Tretie slovo Svätého Písma je meno Boh. Tu nachádzame prvý nenahraditeľný dar zjavenia zachyteného v Písme. Vďaka Písmu totiž vieme, že jestvuje večný Boh Stvoriteľ.

Vo Svätom Písme Boh hovorí, tvorí, oddeľuje, požehnáva, pred konaním uvažuje a prihovára sa ľuďom, ktorí sú schopní počúvať ho. Toto všetko poukazuje na osobného Boha, ktorého spásne konanie sa odráža už v skutkoch stvorenia. Svätému Písmu je cudzie uvažovať o Bohu bez vzťahu k svetu a k ľuďom.

Prvý stvoriteľský čin sa vzťahuje na nebesia a zem.

Spojenie nebesia a zem označuje celý dokonalý vesmír, ktorý nesie v sebe myšlienku kompletne usporiadaného sveta. Vo v. 1 sa týmto spojením kladie dôraz na úplnosť priestoru sveta viditeľnej a neviditeľnej povahy.

„Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami.“

Tu sa opisuje troma krátkymi vetami stav zeme pred stvorením svetla.

Prvá a druhá veta o prázdnote a tme na zemi opisuje negatívne skutočnosti, tretia nás smeruje bezprostredne k Bohu, ktorý prvýkrát prehovorí v nasledujúcom verši. Verš podáva doplňujúce informácie. Opisuje stav zeme pred prvým Božím príkazom. Dvojslovné spojenie pustá a prázdna, alebo neusporiadaná a prázdna, vystihuje hrôzu chaotickej situácie bez života. Túto skutočnosť dokresľuje aj negatívny výraz tma, temnota.

Ako svetlo symbolizuje často Boha, tma zasa označuje vo Svätom Písme sily proti Bohu (bezbožnosť: Prís 2,13, súd nad hriešnikmi: Ex 10,21, smrť: Ž 88,13), alebo sa tma stáva závojom skrytej Božej prítomnosti v čase veľkého zjavenia (Dt 4,11; 5,23; Ž 18,12). Aj tu hrozivá prázdnota a tma akoby skrýva Boha, ktorý sa chystá prejaviť sa.

Tretia krátka veta vo verši 2: „Boží duch sa vznášal nad vodami“, poukazuje po opise hrozivej prázdnoty na pozitívny prvok, vyvoláva živý obraz Božieho ducha v podobe vetra pripraveného konať.

„Tu povedal Boh: "Buď svetlo!" a bolo svetlo.“

Sväté Písmo sa vyjadruje o Bohu na základe podobnosti, analógie s človekom, preto tu Boh podobne ako človek hovorí. Božie stvoriteľské slovo dáva bytie tomu, čo vyjadruje.

Svetlo je prvé dielo stvorenia na základe Božieho príkazu. Svetlo najvhodnejším spôsobom poukazuje na Božie konanie vo svete, ktorý bez svetla zostáva chaosom a tmou.

Svetlo je tu významovým opakom tmy, pričom je aj metaforou dobra, ktoré potláča pustú prázdnotu a tmu. Pre moderného čitateľa je problémom prvého dňa svetlo jestvujúce pred stvorením slnka. Pre Semitu to nie je problém; svetlo videl už pred svitaním a aj po západe slnka, hoci bolo za horizontom. Svetlo je tu nutným prostriedkom na oddeľovanie noci odo dňa, čím sa rozbieha čas.

Nasleduje formula schválenia:
„Boh videl, že svetlo je dobré“.

Boh povedal slovo (v. 3), vzniklo svetlo a teraz naň pozerá ako ľudský umelec kontempluje a obdivuje svoje dielo.

Náš dnešný úryvok pokračuje textom z 2. kapitoly. Nachádzame tu štyri vety, ktoré opisujú stav pred stvorením človeka.

„nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme.“

Nie je vylúčené, že hlavný zámer veršov je postaviť do protikladu situáciu pred príchodom človeka, a tú, ktorá nastane po jeho stvorení.

Na zemi budú rásť poľné krovie a poľná tráva, ale až keď bude pršať a keď už bude stvorený človek, ktorý bude obrábať zem. Rozdiel medzi krovím a rastlinami spočíva v ich konzumácii. Krovie označuje nízky kríčkovitý porast v suchých oblastiach (21,15; Jób 30,4.7), zatiaľ čo pojem rastliny označuje divé alebo pestované konzumovateľné porasty (porov. 1,29.30; 3,18). Zameranie na človeka a na jeho vzťah k zemi vo v. 5-6 je predohrou k stvoreniu človeka.

„Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“

Človek je predstavený ako stvorenie, ktoré je spojené s hlinou zeme. Bol z nej stvorený, pracuje na nej (2,5.15) a po smrti nachádza v zemi aj hrob (3,19). Je jeho kolískou, domovom a hrobom. Verš s metaforou Božieho vdýchnutia tvrdí, že Boh oživil človeka tým, že ho urobil schopným dýchať. Dôsledkom toho sa človek stal živou bytosťou, človek má v sebe Boží dych života. Človek je teda viac ako len masa zeme. Má v sebe život darovaný od samotného Boha. Jedine človek prijal priamo dych života od Boha (porov. 2,7 a 2,19).

„Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.“

Tento verš má povahu súhrnnej správy. Spojenie záhrada v Edene sa vyskytuje jedine v tomto verši. Na inom mieste v Písme je Eden vykreslený ako úrodná a dobre zavlažovaná oblasť alebo orientálna oáza s vysokými stromami (Iz 51,3; Ez 31,9.16.18; 36,35).

Úrodnosť by bola ďalším znakom Božej prítomnosti a požehnania v Edene popri výraze „na východe“. Na východe vychádza slnko a svetlo je obľúbenou biblickou metaforou pre Božie zjavenie (Iz 2,2-4; Z 36,10). Rajská záhrada v Edene na východe poukazuje na symbolické miesto, kde prebýva Boh. Záhrada, podobne ako krajina, sú darom od Boha, rovnako aj zem, o ktorú sa človek bude starať. Kým je človek v záhrade, je blízko pri Bohu. Obraz umiestnenia človeka do záhrady, vysadenej pre neho, naznačuje, že plnosť života, ktorú Boh poskytuje človeku už od začiatku, je preň dostupná.

Meditatio

Čo osobitné a osobné prináša Boží Duch do stvorenia? Závisí to ako vždy na vnútorných vzťahoch v Trojici. Duch Svätý nie je na počiatku, ale takpovediac pri zavŕšení stvorenia tak, ako nie je spomínaný ako prvý, keď sa opisuje vnútorný život Najsvätejšej trojice. Svätý Bazil to vyjadril takto: “Prvotnou príčinou stvorenia je Boh Otec, z ktorého pochádza všetko. Boh Syn je účinnou príčinou, on je ten, skrze ktorého je všetko stvorené. Boh Duch Svätý je zdokonaľujúcou príčinou. To nechce povedať, že by činnosť Boha Otca bola nedokonalá, ale Boh Otec chce uskutočňovať stvorenie prostredníctvom svojho Syna a chce priviesť to isté stvorenie k dokonalosti v Duchu Svätom. (porov. Svätý Bazil Veľký, Sullo Spirito Santo, XVI, 38 (PC 32, 136).

Stvoriteľské pôsobenie Ducha Svätého je teda príčinou dokonalosti stvorenia. Ľudsky povedané, Boží Duch Svätý nie je natoľko ten, ktorý spôsobuje, že z ničoho je svet povolaný k jestvovaniu, ale skôr ako ten, ktorý jestvujúci svet, ktorý nemá ešte dokonalú podobu, vyformuje a zavŕši v dokonalosti. Inými slovami, Duch Svätý je ten, ktorý stvorenia vedie z neporiadku k poriadku, dáva stvoreniu usporiadanie, krásu, príťažlivosť.

Svätý Ambróz to vyjadril slovami: “Keď sa Boží Duch vznášal nad vodami, stvorený svet nebol ešte krásny. Práve pôsobením Ducha sa stvorený svet zavŕšil a nadobudol tú krásu, ktorou sa rozžiaril.” (Svätý Ambróz, Sullo Spirito Santo, II, 32.)

Týmto spôsobom si uvedomujeme, že stvoriteľské Božie pôsobenie nie je obmedzené iba na počiatok stvorenia. Správnym spôsobom hovoríme o Bohu, keď o ňom povieme, že nielen bol stvoriteľom na začiatku, ale že neustále pokračuje vo svojom stvoriteľskom diele. Robí to nielen v tom zmysle, že udržuje jestvovanie sveta a riadi ho svojou prozreteľnosťou, ale podnecuje, posilňuje, obnovuje, zdokonaľuje svoje stvorenie.

Čo to znamená, keď to budeme vzťahovať na Ducha Svätého? Znamená to toľko, že môžeme o ňom hovoriť správne, že Duch Svätý neustále pôsobí a premieňa chaos na poriadok, dezorientáciu na správne nasmerovanie, rozrušenie na harmóniu, škaredosť na krásu, úpadok na obnovu. Netreba si to predstavovať, že to robí mechanicky a v jednom momente, ale pôsobí neustále a nasmerúva všetko k dokonalosti. On je ten, ktorý stále “tvorí a obnovuje tvárnosť zeme”.

Svätý Bazil poznamenáva: “Ak by si odmyslel Ducha od stvorenia, všetko sa zmieša a svet by upadol do zmätku, nezákonnosti a neporiadku.” (Svätý Bazil Veľký, Sullo Spirito Santo, XVI. 38 (PG 32, 137 B).

A svätý Ambróz dodáva: “Bez Božieho Ducha by nič z celého stvorenia nemohlo jestvovať”. (Svätý Ambróz, Sullo Spirito Santo, II, 5, 33.)

A toto platí na všetkých úrovniach, nielen na rovine vesmíru a celej prírody, ale aj na rovine jednotlivého človeka.

Použime teraz povedané vo vzťahu ku nášmu vnútru. Aj srdce jednotlivého človeka bolo v tradícii Cirkvi vždy chápané ako „malý kozmos“, ako ozdoba sveta. A to môže mať veľký úžitok, aby sme správne porozumeli a prijali pôsobenie Ducha Svätého v živote veriaceho človeka. Keď Sväté Písmo hovorí v úvode knihy Genezis, že „tma bola nad priepasťou” (Gn 1,2), tak na inom mieste to isté Písmo hovorí v žalme 64: “Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť.” (Ž 64,7b). Môže jestvovať chaos a neporiadok vonkajší a vieme, že môže jestvovať chaos a neporiadok vnútorný. Náš vnútorný neporiadok zatemňuje naše srdce, naše túžby, plány, predsavzatia, neúspechy a sklamania, akoby bojovali medzi sebou. Jeden stredoveký duchovný autor, ktorý bol kartuziánom a veľmi veľa času venoval modlitbe, opísal svoj vnútorný stav takto:

„Všímam si, Pane, že môj vnútorný svet je chatrný a prázdny, že tmy prekrývajú moju vnútornú priepasť. Moje vnútro je nepokojné, je to istý druh hrozivého a tmavého chaosu, lebo neviem spoznať s istotou jeho zmysel, jeho pôvod a jeho vlastnosti. Bože môj, v takom stave je moje vnútro, moja duša. Ako prázdna a opustená zem, bez podoby a formy, pokrytý tmou ako priepasť. Ale z priepasti môjho vnútra volám k Tebe, Pane, aby si aj v mojom vnútri utvoril nové nebo a novú zem“. (Giugo II.², Meditazioni, V SCh 163, str. 148-150).

Duch Svätý sa chce vznášať aj nad naším podvedomím, v ktorom môžu pôsobiť rozličné podnety, v ktorom môžu byť skryté minulé úzkosti, ale aj nevyužité schopnosti. „Duch skúma všetko” (1Kor 2,10), pripomína svätý apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom. A kto by mohol povedať, že nemá vo svojom vnútri aspoň niečo, kvôli čomu by sa mal otvoriť Duchu Svätému, aby usporiadal, osvetlil, uzdravil, obnovil, nanovo stvoril vnútorný pokoj, rovnováhu, silu, vieru, nádej a lásku.

Môžeme povedať, že každý deň máme príležitosť, aby sme osobitným spôsobom celkom spontánne si uvedomili a prežívali tvorivé a posilňujúce pôsobenie Ducha Svätého a tým je začiatok každého dňa. Každé ráno, ktoré prichádza po noci, je živou skúsenosťou a obrazom povstania sveta z prvotnej tmy.

Noc je obrazom dočasného ponorenia sa do neporiadku. „Slnko zapadne a hrozí bolestný chaos“ (Prudentius³, Cathemerinon, 5, 3; CC 126, str. 23). Úzkosti, sny, ohrozenia, dobro a zlo, skutočnosť a fantázie, to všetko sa osobitným spôsobom mieša a pôsobí v tme noci. Tma pôsobí, že nerozoznávame tvory a farby. Môže byť, že sa zobudíme a zdá sa nám, ako by sme mali začať všetko od nuly, ako by sme aj pred Pánom Bohom boli na začiatku. To nám ukazuje, ako je užitočné začínať nový deň s prosbou k Duchu Svätému, aby premenil tmu noci na svetlo viery, nádeje a lásky. Objavil som, že najkrajšie slová, ktorými sa dá začínať nový deň, sú slová hymnu k Duchu Svätému: Príď, Duchu Svätý, tvorivý, príď svojich verných navštíviť; naplň nám srdcia milosťou, ktoré si stvoril múdrosťou.⁴

Oratio

Duch Života, ktorý si sa na počiatku vznášal nad vodami, pomáhaj ľuďom našej doby, aby pochopili, že odmietnutím Boha zablúdia na púšti sveta a že iba tam, kde sú veriaci, rozvíja sa úcta k dôstojnosti a slobode človeka a buduje sa spravodlivá spoločnosť.

Duch Turíc, ktorý zjednocuješ veriacich v Cirkvi, obnov medzi pokrstenými vierohodnú skúsenosť spoločenstva, premeň nás na živé znamenie Vzkrieseného Pána vo svete, na spoločenstvo svätých, ktorí žijú pre službu lásky.

Duch Svätý, ktorý dávaš misionársku silu, pomôž nám uvedomiť si, že aj v našich časoch veľa ľudí hľadá pravdu o vlastnom jestvovaní a o svete. Urob z nás spolupracovníkov ich radosti, keď im zvestujeme evanjelium Ježiša Krista, Božieho obilného zrnka, aby premenilo pôdu ich života a aby priniesli bohatú úrodu. Amen. (modlitba Benedikta XVI.)

Contemplatio

„Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme.“

(Ž 104,30)

__________

¹ Svätý Gregor Naziánsky, Oratio 31 (Theologica 5), 26: SC 250, 326 (PG 36, 161‑164), citované z KKC bod 684.

² Guigo II., Kartuzián, zomrel 1188, mních a 9. prior kláštora Gran Certosa, písal asketické diela.

³ Aurelius Prudentius Clemens (* 348 - † okolo 413) bol rímsky kresťanský básnik pochádzajúci z Calaguridy (dnes Calahora) v Hispánii. Cathemerinon (Denná pieseň) - obsahuje 12 hymnov, 6 z nich je určených na spev počas niektorej časti dňa, 6 na zvláštne príležitosti počas veľkých kresťanských sviatkov.

⁴ porov. Raniero Cantalamessa, Il canto dello Spirito, Milano 1997, str. 42-46.