Lectio divina úryvku z Knihy Numeri pod názvom VERNOSŤ – Mojžiš je v celom mojom dome najvernejší (Nm 12, 7) z cyklu K svojej viere pripojili čnosť.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina v kaplnke Arcibiskupského úradu 6. mája 2020.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (34.9MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Dnešná spoločnosť je charakterizovaná krízou záväzku. Často počúvame tvrdenie, že nie je možné viazať sa natrvalo. Kríza záväzku spôsobuje, že mnohí sa nevydávajú alebo neženia, iní zasa sa vyhýbajú zvoliť si trvalý životný stav, akými sú napríklad kňazský alebo rehoľný život. A tí, ktorí tak urobili, dlhodobo oslabovaní relativistickým videním záväzkov, tie svoje záväzky, vyjadrené sľubmi, dosť často opúšťajú.

Vernosť je čnosť, ktorá nám umožňuje pevne vytrvať v plnení svojich životných záväzkov. Život bez záväzkov je život povrchný, egoistický a nezrelý. Každý človek sa musí niečomu v živote naplno oddať a tomu potom podriadiť všetko ostatné.

Našu dnešnú modlitbu spôsobom „lectio divina“ chceme venovať čnosti vernosti, ktorá je jedným z prejavov základnej čnosti mravnej sily. Chceme ju postaviť na texte z 12. kapitoly starozákonnej knihy Numeri, v ktorej sa spomína Mojžiš ako najvernejší zo všetkých členov vyvoleného národa (porov. Nm 12,7). Obráťme pozornosť k posvätnému textu:

Lectio

Nm 12,1-8

¹ Mária a Áron hovorili však zle o Mojžišovi pre Kušiťanku, ktorú si vzal za ženu. Oženil sa totižto s kušitskou ženou. ² Vraveli tiež: "Vari Pán len Mojžišovi hovoril? A nehovoril aj nám?"
Pán to však počul.
³ Kým Mojžiš bol veľmi tichý muž, (tichší) ako všetci ostatní ľudia na svete.
⁴ A Pán hneď hovoril Mojžišovi, Áronovi a Márii: "Choďte všetci traja k stánku zjavenia!"
Keď oni traja prišli, ⁵ Pán zostúpil v oblačnom stĺpe, vstúpil do vchodu stánku a zavolal Árona a Máriu. Oni dvaja predstúpili ⁶ a riekol im: "Počúvajte moje slová: Ak je medzi vami prorok, tak sa mu zjavujem ja, Pán, vo videní a hovorím s ním vo sne!
⁷ No nie tak s mojím služobníkom, Mojžišom! On je v celom mojom dome najvernejší. ⁸ Ja sa s ním rozprávam od úst k ústam, otvorene a nie v hádankách - a on môže hľadieť na Pánovu podobu.
Prečo ste sa teda nebáli hovoriť proti môjmu služobníkovi Mojžišovi?"

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok vychádza zo situácie, ktorá sa udiala počas putovania izraelského národa po púšti. Pán Boh vyslobodil vyvolený národ z egyptského otroctva. Cesta z Egypta viedla po púštnych územiach. Pre viaceré dôvody sa veľmi predĺžila. Počas putovania po púšti prichádzalo k napätým situáciám, kedy sa ľud kriticky vyjadroval a búril predovšetkým proti Mojžišovi, ktorý v Božom mene viedol vyvolený národ.

Pri jednej príležitosti sa však postavili proti Mojžišovi jeho najbližší spolupracovníci. Dvanásta kapitola knihy Numeri rozpráva o výčitkách, s ktorými proti Mojžišovi vystúpili Áron a Mária.

Áron bol Mojžišovým pokrvným bratom. Vykonával úrad najvyššieho izraelského kňaza a odkedy bol povolaný Mojžiš, aby vyviedol izraelský národ z Egypta, aj on bol jedným z vedúcich predstaviteľov spolu s Mojžišom (Ex 4,14-17).

Ohľadom Márie nachádzame vo Svätom písme menej informácií, ale v rozhodujúcich chvíľach, ktoré opisuje kniha Exodus o ceste Izraelitov z Egypta, je vždy spomenutá aj ona. Mária bola Áronovou a Mojžišovou pokrvnou sestrou. V 15. kapitole knihy Exodus (Ex 15,20-23) je označená ako prorokyňa a viedla izraelské ženy v speve a v tanci, ktoré konali na Božiu chválu po tom, čo sa ľudu podaril útek z Egypta a čo bol porazený faraón a jeho vojsko. Tradícia spája Máriu aj s dievčaťom, Mojžišovou sestrou, ktorá dávala pozor, keď malý Mojžiš bol vložený do košíka a prúd rieky ho odnášal, ako je to opísané v druhej kapitole knihy Exodus. Bola to Mojžišova sestra, ktorá priviedla Mojžišovu matku k faraónovej dcére, ktorá si dieťa zobrala k sebe a tak ho zachránila (porov. Ex 2,1-10). Môžeme tiež pripomenúť, že prorok Micheáš, ktorý v 6. kapitole svojho spisu vypočítava všetky dary, ktoré počas putovania na púšti Boh vo svojej dobrote daroval izraelskému národu, medzi týmito darmi vymenúva aj trochu vodcov: „postavil som ti na čelo Mojžiša, Árona a Máriu.“ (Mich 6,4). Mária je teda sestrou Mojžiša a Árona, odvážnou záchrankyňou novonarodeného Mojžiša, prorokyňou, speváčkou, ktorá ospevuje Božiu slávu a podľa proroka Micheáša stála na čele Božieho ľudu s Mojžišom a Áronom.

Dvaja Mojžišovi súrodenci Áron a Mária sa postavili proti svojmu bratovi Mojžišovi.

Vo v. 1 sme čítali: „Mária a Áron hovorili však zle o Mojžišovi pre Kušiťanku, ktorú si vzal za ženu.“

Mojžišov život v manželstve poznáme málo. Mojžiš vyrástol v Egypte a ako mladý muž bol nútený z Egypta utiecť do púštnej oblasti Sýrie a Arábie. Tam našiel prijatie v rodine Jetra, z rodu Madianitov a oženil sa s Jetrovou dcérou Seforou, (Ex 2,15-22). Keď Pán Boh povolal Mojžiša, aby sa vrátil do Egypta a žiadal faraóna o prepustenie vyvoleného národa, vtedy Mojžiš zanechal svoju manželku a dvoch synov v dome svojho svokra. Až po úspešnom odchode z Egypta, keď vyvolený národ táboril pri vrchu Sinaj, svokor Jetro priviedol Seforu a synov k Mojžišovi, ako to nachádzame opísané v 18. kapitole knihy Exodus (Ex 18,2). Kušiťanka je Sefora, jediná Mojžišova manželka. Územie, z ktorého pochádzala je označované vo Svätom písme ako Madián alebo Kuš (porov. Gen 10,6).

Z akého dôvodu táto kušitská žena vyrušuje Árona a Máriu?

Dôvody nespokojnosti zo strany Márie a Árona voči Sefore zostávajú nejasné. Mohlo ísť len o zámienku, ktorou chceli zakryť pravé dôvody nespokojnosti, ktoré sú vyjadrené vo verši 2, keď sa Mária a Áron pýtajú:

„Vari Pán len Mojžišovi hovoril? A nehovoril aj nám?“

Tieto dve rečnícke otázky sú útokom na postavenie Mojžiša ako jediného a najvyššieho sprostredkovateľa Božieho slova pre izraelský národ. Áron a predovšetkým Mária mohli mať presvedčenie o svojej dôležitosti pri prorokovaní a sprostredkovaní Božieho slova. Keď Pán Boh poslal Mojžiša k faraónovi, poveril Árona, aby hovoril pred faraónom namiesto Mojžiša slovami: „On bude namiesto teba hovoriť ľudu; a tak on bude tvojimi ústami, kým ty budeš preň ako Boh.“ (porov. Ex 4,16) Mária je zasa v knihe Exodus výslovne označená ako prorokyňa (porov. Ex 15,20).

Posvätný autor však vložil do textu poznámku, ktorú nachádzame vo v. 3: “Mojžiš bol veľmi tichý muž, (tichší) ako všetci ostatní ľudia na svete“ (Num 12,3). Slovo “tichý” sa nevzťahuje natoľko na všeobecnú miernosť jeho charakteru, skôr sa vzťahuje na skutočnosť, že bol veľmi verný a pokorný vo vzťahu k Bohu (porov. Sof 2,3) Poznámka chce presvedčiť čitateľa, aby sa pridal na Mojžišovu stranu.

v. 4-5: „A Pán hneď hovoril Mojžišovi, Áronovi a Márii: "Choďte všetci traja k stánku zjavenia!" Keď oni traja prišli, Pán zostúpil v oblačnom stĺpe, vstúpil do vchodu stánku a zavolal Árona a Máriu. Oni dvaja predstúpili […]”

Na Mojžišovu obranu však prichádza Pán Boh a povoláva troch vedúcich predstaviteľov, aby prišli do stánku stretnutia. Poetickým a vznešeným spôsobom Boh poukazuje na Mojžišovu úlohu, ako jediného a najvyššieho sprostredkovateľa Božieho zjavenia. Iste, Boh hovorí aj prostredníctvom iných prorokov, ale vždy len prostredníctvom videní a snov (porov. 1Sam 9,9; Deut 13,7). S Mojžišom však hovorí odlišným spôsobom.

v. 6-8: „Ak je medzi vami prorok, tak sa mu zjavujem ja, Pán, vo videní a hovorím s ním vo sne! No nie tak s mojím služobníkom, Mojžišom! On je v celom mojom dome najvernejší. Ja sa s ním rozprávam od úst k ústam, otvorene a nie v hádankách – a on môže hľadieť na Pánovu podobu. Prečo ste sa teda nebáli hovoriť proti môjmu služobníkovi Mojžišovi?“.

Mojžiš je Boží sluha a je najvernejší. Slová, ktoré posvätný autor sprostredkuje ako Božie stanovisko, vyjadrujú intenzitu vzťahu Pána Boha s Mojžišom. Boh hovorí Mojžišovi priamo, v hebrejčine je doslova napísané „od úst k ústam“, hovorí k nemu jasne a nie prostredníctvom tajomných výrazov. Komunikácia medzi Bohom a Mojžišom je priama a bez sprostredkovania.

Osobitný spôsob komunikácie medzi Pánom Bohom a Mojžišom pripomína Sväté písmo aj na iných miestach.

V 33. kapitole Knihy Exodus (Ex 33,11) nachádzame vyjadrenie, že Pán hovorieval s Mojžišom z tváre do tváre, ako nejaký človek hovorí s vlastným priateľom.

V 34. kapitole Knihy Exodus je zasa spomenuté, že po rozhovore s Bohom „Izraeliti zakaždým videli Mojžišovu tvár a Mojžišovi tvár žiarila. A Mojžiš si dával závoj na tvár, kým nevošiel, aby sa s ním [s Pánom znova] rozprával.“ (Ex 34,35).

V 34. kapitole knihy Deuteronómium po opise Mojžišovej smrti posvätný autor dodal: „Ale odvtedy sa už nezjavil v Izraeli taký prorok, ako bol Mojžiš, s ktorým by sa Pán stýkal z tváre do tváre“. (Dt 34,10)

Napriek osobitnej dôvernosti vzťahu medzi Mojžišom a Bohom pretrvávajú aj určité hranice a určitá odstup.

V 33. kapitole knihy Exodus nachádzame opis, ako Pán Boh prechádza okolo Mojžiša, ktorý zostal skrytý vo skalnom výklenku, kým Boh neprešiel okolo neho. (Ex 33,17–23). Až následne bolo Mojžišovi dovolené, aby sa pozrel na Boha, ale iba odzadu a nie na jeho tvár: „ty nemôžeš vidieť moju tvár, lebo človek nemôže ma vidieť a zostať žiť“ (Ex 33,20). Podľa tradície Mojžiš „hovoril s Bohom“ a „spoznal Boha“ z tváre do tváre v jedinečnej dôvernosti, ale zostal aj odstup: „nevidel“ Božiu tvár priamo, ale ho videl iba zozadu.

Obrazy úzkeho vzťahu medzi Bohom a Mojžišom sú predobrazom dôvernosti Pána Ježiša vo vzťahu s nebeským Otcom. Jánovo evanjelium osobitne hovorí o blízkosti medzi Ježišom a Otcom: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.” (Jn 1,18). Ježiš je jediný, ktorý „videl Otca“ (Jn 6,46). Okrem toho Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca.” (Jn 14,9).

Ako s Mojžišom, tak Boh hovorí prostredníctvom Ježiša jasne a nie prostredníctvom tajomných obrazov, keď Ježiš hovorí k svojim najbližším učeníkom. Predsa však v období medzi smrťou a vzkriesením Pána Ježiša a a slávnym príchodom vzkrieseného Pána na konci časov, naše poznanie Pána Boha nie je celkom zreteľné. Svätý apoštol Pavol to vyjadril slovami: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.“ (1Kor 13,12).

Komunikácia medzi Bohom a Mojžišom bola priama, jasná a bez sprostredkovania. Dôvodom mimoriadneho stupňa komunikácie bola Mojžišova vernosť. „On je v celom mojom dome najvernejší.“ Pánovým domom je jeho vyvolený národ. Z vyvoleného národa je najvernejším Mojžiš. Preto s ním Pán rozpráva „od úst k ústam, otvorene“ (porov. Nm 12, 6).

Potvrdzuje to aj Kniha Syna Sirachovho takto: „Mojžiš je milý Bohu i ľuďom; jeho spomienku požehnávajú. Podobne ho oslávil ako svätých (praotcov) a veľkým ho urobil na postrach nepriateľov. [ ... ] Pre jeho vernosť a pokoru povolal ho na svätú úlohu a spomedzi všetkých ľudí si ho vyvolil.“ (Sir 45,1-4).

Mojžišova vernosť úzko súvisela s jeho vnímavosťou na Božie pôsobenie. Vnímavosť na Božie pôsobenie ho uspôsobovala, aby sa mohla uskutočniť dôverná komunikácia s Pánom. Mojžiš ako najvernejší z vyvoleného národa bol aj najvnímavejší na Božie posolstvá.

Meditatio

V evanjeliách nachádzame viaceré poukazy smerom k čnosti vernosti. Pán Ježiš opakovane zdôraznil krásu vernosti sluhov, ktorým pán zveril úlohy a vyjadril to slovami: “Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom.“ (Lk 16,10).

Čnosť vernosti je oceňovaná aj v Starom zákone, pozorujeme to na Mojžišovi. Predsa však neopakovateľným spôsobom je vernosť prítomná v osobe Ježiša Krista. On je vtelená Božia vernosť.

Pán Boh definuje seba samého pred vyvoleným národom, keď sa zjavil Mojžišovi v horiacom kríku. Vtedy sa predstavil ako „Boh verný“, lebo je Bohom „otcov“, teda je Bohom mnohých generácií od Abraháma.¹

Katechizmus katolíckej cirkvi vysvetľuje Božiu vernosť takto: „Božie meno „Ja som“ alebo „On je“ vyjadruje vernosť Boha, ktorý napriek nevernosti spočívajúcej v hriechu ľudí a trestu, ktorý si hriech zasluhuje, „preukazuje milosrdenstvo tisícom“ (Ex 34,7). Boh zjavuje, že je „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4),(604) a ide až tak ďaleko, že vydá svojho vlastného Syna. Ježiš dá svoj život, aby nás oslobodil od hriechu, a tým zjaví, že aj on nosí Božie meno: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že ,Ja som‘“ (Jn 8,28).“ (KKC 211).

Vernosť je vynikajúci duchovný postoj. V bežnej komunikácii sa ňou najčastejšie vyjadruje vytrvalosť v láske k jednej osobe. A tak aj chápeme, že naša vernosť voči Bohu, vernosť v láske medzi osobami, sú životné postoje, ktorými istým spôsobom napodobňujeme vernú Božiu lásku.

Dnešná spoločnosť má tri veľké námietky proti čnosti vernosti. Po prvé, na vernosť pozerá ako na niečo, čo nie je zlučiteľné so slobodou. Po druhé, tvrdí, že nikto nemá povinnosť vziať slepo nejaký záväzok, keď pred ním stojí neznáma budúcnosť. A treťou námietkou je, že vernosť sa môže ukázať ako neplodná, a preto by vernosť viedla k márneniu času.

Uvedené námietky sú však povrchné a nepravdivé. Vernosť bez slobody nie je možná. Ak záväzok, sľub alebo prísaha nie sú urobené slobodne, sú nezmyslom. Pozrime sa podstatu manželského sľubu. Snúbenci verejne vyjadrujú, že sa vzájomne slobodne jeden druhému darujú v manželstve. Ich sľub však nie je jednorazový. Predpokladá časté, ba každodenné obnovovanie, zvlášť vo chvíľach, keď sa zmenili okolnosti. Sľub, ktorý bol urobený v slobode, musí sa v slobode aj neustále obnovovať. Urobiť sľub a tento sľub aj zachovávať v každodennom živote, si vyžaduje vysoký stupeň slobody.

Aj keď budúcnosť je neistá, bolo by tragické nedodržiavať záväzky. Vernosť záväzku má presne preto hodnotu, lebo dáva istotu, že vytrváme, aj keď sa všetko okolo nás zmení. Významný kresťanský mysliteľ Gabriel Marcel hovorí, že svojím sľubom sme schopní byť verní nie preto, že by sme mali ohľadom svojej budúcnosti nejaké záruky, ale preto, že sme schopní prekročiť svoje strachy a obmedzenosť a spoľahnúť sa na vernosť Boha a cez Boha aj na vernosť iných ľudí voči nám.

Tam, kde je každý verný, tam je nádej na požehnanú budúcnosť. Začať musíme od seba tým, že budeme vždy znova a znova myslieť na Božiu vernosť voči každému z nás osobne a z istoty Božej vernosti môžeme čerpať silu, aby sme aj boli verní.

Svätý pápež Ján Pavol II. z príležitosti svojej prvej medzinárodnej apoštolskej cesty, ktorú urobil do Mexika, navštívil známe mariánske pútnické miesto Panny Márie Guadalupskej. Pri tejto príležitosti pred veľkým počtom ľudí predniesol príhovor o vernosti Panny Márie, ktorá má byť chápaná ako vzor vernosti celej Cirkvi a každého kresťana. Vo svojej homílii zhrnul rozmery vernosti do štyroch pojmov: hľadanie, prijatie, zodpovednosť, vytrvalosť.

Prvým rozmerom vernosti je hľadanie. Svätý Ján Pavol II. povedal, že vernosť Panny Márie mala svoj počiatok v tom, že počas celého svojho života hľadala, v čom spočíva Božia vôľa. Od mladosti si všímala znaky Božieho pôsobenia a usilovala sa porozumieť, čo Boh od nej žiada.

Druhým rozmerom vernosti je prijatie Božej vôle. Ide o prijatie Božích plánov bez nejakých podmienok. Božie plány sú pre nás niekedy tajomné, ale vždy sú nekonečne múdre.

Tretím rozmerom, ktorý pripomenul svätý pápež Ján Pavol II. je zodpovednosť, čiže schopnosť postaviť sa a prekonať akúkoľvek ťažkosť s odolnosťou a nasledovať Božie podnety, ktoré nám v určitých momentoch dobrý Boh posiela.

A nakoniec ako štvrtý rozmer vernosti poukázal na vytrvalosť. Pripomenul, že niekedy je ľahké odpovedať a byť zodpovední v určitých chvíľach, ale pravá vernosť sa prejavuje práve vo vytrvalom a veľkodušnom priľnutí k Pánovi nielen vo chvíľach ľahkých ale aj v tých náročných. Panna Mária, ktorá bola “semper fidelis”, povedal svätý Ján Pavol II. povzbudzuje veriacich, aby ju nasledovali práve v tej vytrvalosti.

Vernosť teda pramení v sile lásky, ktorá sa opiera o ostatné božské čnosti, čiže o vieru a nádej. Keď je medzi nimi harmonické spojenie, vtedy môže sa prejaviť aj vernosť ako vynikajúca čnosť, ako dôsledok pravej lásky. Vernosťou sa tvoria pravé priateľstvá, vernosťou sa buduje láska medzi snúbencami, následne manželská láska, z vernosti vychádza aj láska v rodine, materská a otcovská láska. Vernosť je ozdobou osôb, ktoré úprimne žijú duchovný život, v sile vernosti prijímajú duchovnú námahu, s realizmom si uvedomujú, že kresťanský život nie je bezstarostnou prechádzkou, ale že je niekedy veľmi namáhavá cesta, na ktorej sa oplatí vždy a za každých okolností vytrvať.

Pripomeňme si slová Pána Ježiša z podobenstva o sluhoch: „Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať.“ (Lk 12,37) Tieto slová Pána Ježiša sú dojímavé. Máme možnosť, aby sme v nich prežívali veľkú radosť otca rodiny, ktorý pozoruje vernosť svojich detí. Prežívaná radosť ho vedie, aby ich pozval, aby spolu slávili a aby ich on sám obsluhoval. Podobenstvo o verných sluhoch a o obsluhujúcom pánovi vyjadruje tiež nenahraditeľnú hodnotu vernosti vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k našim životným záväzkom.

Učme sa vernosti od samotného Pána Ježiša, ktorý bol verným služobníkom svojho Otca, učme sa aj od Panny Márie, vždy vernej služobnice.

Oratio

A teraz sa modlime a prosme o duchovnú mravnú silu, aby sme každý z nás zostali verní Bohu a aj ľuďom v našich životných záväzkoch. Obráťme sa k Panne Márii, úplne vernej a v prosbe o jej príhovor použijeme slová, ktoré nám zanechal svätý pápež Ján Pavol II., keď sa 1. júla 1995 v Bratislave po modlitbe ruženca modlil aj týmito slovami:

„Požehnaný je plod života tvojho, Ježiš.“ Túto chválu na Pannu Máriu, ktorá je pokračovaním Alžbetinho pozdravu, opakujeme dnes večer aj my pri ružencovej modlitbe.

Vzdávame hold Panne Márii s mysľou upriamenou na početné mariánske svätyne tejto krajiny, najmä na obraz Sedembolestnej Panny Márie, hlavnej patrónky Slovenska.

Plodom Máriinho života je Slovo, ktoré sa stalo telom, Ježiš Kristus, ktorý nás vykúpil tým, že vzal na seba kríž (porov. Hebr 12,2). V ňom Boh Otec zmieril všetko so sebou.

[...]

Svätá Panna, my nazývame požehnaným plod tvojho života. Pomôž nám pochopiť Ježišovo slovo, ktoré je náročné, ale pravdivé a ako také môže v srdci vzbudiť opravdivú radosť. Sedembolestná Panna, pomôž nám osvojiť si zmýšľanie Ježiša Krista, tvojho Syna. Pomôž nám nasledovať ho na strmej kalvárskej ceste, aby sme v kríži objavili tajomstvo nového života, ktorý už viac nepodlieha smrti. Panna slávna, v ťažkých chvíľach života oživuj v nás nádej na oblažujúce stretnutie s Bohom, keď „mu budeme podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1Jn 3,2).

(Svätý Ján Pavol II. v kostole uršulínok v Bratislave 1. júla 1995 po modlitbe ruženca)

Contemplatio

„No ty, Pane, si Boh milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný.“

(Ž 86,15)

__________

¹ Ex 3,15: „A Boh Mojžišovi ešte povedal: "Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie.“