Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Jána pod názvom POKORA – Nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi (Jn 1, 27) z cyklu K svojej viere pripojili čnosť.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina v kaplnke Arcibiskupského úradu 1. apríla 2020.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (36.2MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Dnes chceme počúvať Božie slovo a modliť sa so zameraním na čnosť pokory. Musíme však priznať, že prichádzame sa modliť zo sveta, z prostredia spoločnosti, v ktorej je človek pokladaný za normu dobra a zla, za kritérium pravdy a lži, kde sa nepočíta s Bohom, kde je všetko sústredné na človeka.

Pokora vychádza z toho, že prvé miesto patrí Bohu a človek si popri svojich talentoch musí byť vedomý aj svojich hraníc a svojej krehkosti.

Svätý Bernard charakterizoval pokoru ako čnosť, ktorá pomáha človeku spoznať, kto je, a preto zmýšľa o sebe skromne. A svätý Tomáš Akvinský zasa hovorí o pokore ako o čnosti, ktorá v človeku krotí prehnanú úctu k sebe a príliš živú túžbu po tom, aby si ho iní vážili. V celých dejinách kresťanskej duchovnosti je pokora stále pokladaná za základnú čnosť, ktorá súvisí s kardinálnymi čnosťami spravodlivosti a miernosti. Byť blízkym Bohu nie je možné bez čnosti pokory, lebo ona oslobodzuje do pripútanosti k vlastnej osobe, ktorá je príčinou každého zla. Pýcha odďaľuje od Boha, pokora nás s ním zbližuje.

A tak obráťme našu pozornosť k príkladu pokory, ktorá nachádzame v osobe Jána Krstiteľa, ako nám ho predstavuje 1. kapitola svätého evanjelia podľa Jána:

Lectio

Jn 1, 19-34

¹⁹ A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, ²⁰ on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“
²¹ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“„Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“
²² Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“

²³ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: »Vyrovnajte cestu Pánovi,« ako povedal prorok Izaiáš.“

²⁴ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. ²⁵ A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok?“
²⁶ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. ²⁷ On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“
²⁸ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

²⁹ Keď na druhý deň videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. ³⁰ Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. ³¹ Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“

³² Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. ³³ Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: »Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.« ³⁴ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“

Kontext úryvku

v. 19: A toto je Jánovo svedectvo.

Náš dnešný posvätný text začína slovami: "toto je svedectvo", a nie: "toto bolo svedectvo". Jánovo svedectvo je aktuálne stále, Jánovo svedectvo je ponúknuté aj dnes, je stále a pre všetkých bránou, ktorou sa vchádza k pravde.

Ján vydáva svedectvo, je svedkom. Svedok je niekto, kto niečo videl, spomína si na to a rozpráva o prežitom: svedectvo je životná skúsenosť, vyjadrená slovami, ktorá sa odovzdáva ďalším. Bez svedectiev nejestvuje komunikácia, svedectvo vytvára vzťah medzi osobami. Jánovo svedectvo prináša posolstvo o Jánovej totožnosti, o výzve pre ostatných a v konečnom dôsledku o Bohu, ktorý je blízko.

Počuli sme, že „Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov“. Slovom „židia“ sa v evanjeliu svätého Jána zvyčajne neoznačuje izraelský ľud, ale nositelia moci v spoločnosti, predovšetkým náboženskí predstavitelia.

Tí, ktorí prišli z Jeruzalema mali poslanie pýtať sa. Nešlo však o kladenie otázok s cieľom viesť rozhovor, ale bol to istým spôsobom zber informácií o osobe, o samotnom Jánovi, ktorý mohol predstavovať pre nositeľov moci nebezpečenstvo, lebo Ján požíval medzi ľuďmi vážnosť a obľubu.

Pýtali sa ho: Kto si ty?

To je základná otázka pre každého človeka: Kto odpovie pravdivo, je svedkom a vystavuje sa prijatiu alebo odmietnutiu.

v. 20: Ján „vyznal to a nezaprel“.

Všímame si, že sú použité dve slovesá, vyznal a nezaprel, ktoré vlastne kladným a záporným spôsobom vyjadrujú to isté, čiže tým sa podčiarkuje, že Ján sa svedectvu nevyhýba. Svedčiť znamená vyznávať poznanú skutočnosť a neupadnúť pritom do pokušenia ju poprieť.

Ján vyznal: „Ja nie som Mesiáš“.

Keď Ján vyznal, že nie je Mesiášom, odpovedal na otázku, ktorá nebola v tej chvíli nebola vyslovená, ale ktorá bola prítomná v spoločnosti. Z evanjelia svätého Lukáša vieme, že medzi ľuďmi bola rozšírená mienka, že Ján by mohol byť prisľúbeným Mesiášom (Lk 3,15)

v. 21: Čo teda si? Eliáš? Prorok?

Ján odpovedal na otázky a šiel priamo k podstate. Jeho svedectvo o sebe samom začína trojitým „nie“: on nie je Mesiáš, nie je Eliáš a nie je ani prorok.

Podľa proroka Malachiáša pred príchodom Mesiáša mal prísť znova Eliáš, otec prorokov, aby obrátil ľud (porov. Mal 3,23n). Podľa iného spisu zo Starého zákona, podľa knihy Deuteronomium, na konci časov bol očakávaný bližšie neurčený prorok na spôsob Mojžiša (Dt 18,15).

Keď chceme vyjadriť pravdu o človeku, pomáha v tom, keď vyjadríme, čím ten človek nie je. Tento negatívny spôsob definuje osobu tým, že vymedzuje jej hranice vzhľadom k ostatným. Pre poznanie vlastnej totožnosti je dôležité vedieť, čím človek nie je.

v. 22: Kto si? Čo hovoríš sám o sebe?

Keď sme si vypočuli prvú časť Jánovho pravdivého svedectva o sebe, v ktorej vyjadril, kým nie je, teraz nasleduje druhá časť jeho odpovede, v ktorej vydá svedectvo pozitívnym spôsobom, čiže povie o sebe, za koho sa pokladá.

v. 23: Ja som hlas volajúceho na púšti.

Ján slúži, požičiava svoj hlas očakávaniam vyvoleného národa Izraela i celého ľudstva, ktoré hľadá svoje svetlo. V ňom nachádza svoj hlas každé volanie človeka, ktorý neprestal dúfať, ktorý túži po Božej blízkosti.

Ja som hlas volajúceho na púšti (porov. Iz 40,3).

Ján Krstiteľ sa stotožňuje s „hlasom“, o ktorom píše prorok Izaiáš, keď sa obrátil k členom vyvoleného národa, ktorí boli odvedení do Babylonského zajatia a chcel ich povzbudiť, aby sa vrátili do svojej krajiny. A ten hlas volajúci na púšti hovoril, že Pán odpúšťa hriechy, že sa majú vyrovnať cestu Pánovi, teda uveriť v Božie odpustenie, aby mohli vo svojej vlasti a v Jeruzalemskom chráme zasa vidieť Pánovu slávu a spásu (porov. Iz 40,2.3.5.10). Ján Krstiteľ teda vydáva svedectvo, že on je hlasom, ktorý vyzýva k návratu, čiže k obráteniu svojho životného nasmerovania, aby človek uvidel slávu Pána, ktorý prichádza spasiť ľud.

Vyrovnajte cestu Pánovi.

Hlas pripravuje cestu Pánovi, po ktorej my prichádzame k Pánovi a Pán sa približuje k nám. Boh vo svojej láske je vždy akoby „na ceste“ k človeku, ale človek svojím obrátením „vyrovná“ cestu pre Pána, aby mohol prežiť Pánovu blízkosť.

v. 24-26a: Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou.“

Jánov krst vodou vychádzal z vtedy všeobecne známeho náboženského symbolického úkonu: ponoriť sa vody a potom vystúpiť z vody znamenalo odumrieť predošlému spôsobu života a túžbu začať nový pravdivý a spravodlivý život. Ponorenie do vody vyjadruje skutočnosť smrti, vyjdenie z vody vyjadruje túžbu po živote. Pre Jánových súčasníkov bol symbolický úkon ponorenia sa do vody spojený s Mesiášom, o ktorom verili, že prinesie odpustenie a obnoví svet.

Preto Ján zdôrazňuje, že krstí vodou. Ján pravdivo priznáva, že jeho služba krstu vodou pripravuje na krst, ktorý sprostredkuje Mesiáš a v Mesiášovom krste už bude pôsobiť Boží Duch. Jánov krst bol teda prejavom túžby po obrátení a novom živote, ktoré sú zo strany človeka nevyhnutné, aby mohol prijať dar Božieho Ducha.

v. 26b-27: Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“

Ján vo svojom svedectve poukazuje na nedostatok poznania o Božom príchode. Boh je ten, ktorého nepoznáme. Je blízko a nepoznáme ho, lebo sme hľadíme v srdci nesprávnym smerom, potrebujeme obrátenie. Obraz o rozviazaní remienkov na obuvi vyjadruje úplnú nadradenosť toho, ktorý má prísť, lebo Ján poukazuje na Mesiáša, ktorý sprostredkuje pôsobenie Božieho Ducha.

v. 28: To sa stalo v Betánii na druhej strane Jordánu.

Poznámka o mieste je zaujímavá. Z evanjelií poznáme obec Betánia, ktorá bola v blízkosti Jeruzalema a bývali v nej súrodenci Lazár, Marta a Mária (porov. Jn 11,18). Tu ide o inú obec s rovnakým menom, ktorá sa nachádzala za Jordánom, kde Ján krstil (porov. Jn 10,40).

Dôležitý je tu údaj "na druhej strane Jordánu", rieky, ktorá vyznačuje hranicu zasľúbenej zeme. Jánov krst je ešte mimo: aby bolo možné vojsť dovnútra, je potrebné prekročiť Jordán (porov. Joz 4,23). Jánov krst privádza k bránam duchovnej krajiny a pripravuje na vstup do nej.

v. 29: Na druhý deň.

Prvý deň, ktorý nie je výslovne uvedený, je ten, v ktorom Ján vyznáva, že vie o prítomnosti toho, ktorého najprv ani on sám nepoznal. Musí uplynúť „jeden deň“, aby mohol poznať toho, na ktorého príchod čakal a pripravoval seba i ostatných.

Zodpovedá to duchovnému rozvoju človeka, ktorý sa odohráva v čase, vždy sa začína vnútornou túžbou, potom prichádza hľadanie, nasleduje obrátenie a završuje sa uznaním blízkosti Boha v Ježišovi.

v. 29b-30: „videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“

Ján vidí toho, ktorého príchod očakával a duchovnú radosť vyjadril slovami o Božom Baránkovi. Ježiš je označený ako „baránok“. Obraz baránka vychádza z opisu Pánovho služobníka podľa proroka Izaiáša, ktorý je vedený ako baránok na zabitie (porov. Iz 53,7). Je to tiež poukaz na veľkonočného baránka, ktorého krv zachránila Izrael v Egypte (porov. Ex 12,1-14; 1 Kor 5,7; 1 Pt 1,19). Navyše baránok bol zvieraťom, ktoré sa užívalo pre každodenné obety zmierenia, ktoré sa prinášali v chráme: Ježiš, bude pre všetkých zmierením s Otcom a medzi nami navzájom.

v. 32 a 34: „Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. [...] A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“

Ježišov krst v Jordáne, ktorý prijal od Jána, sa udial už skôr, v čase, ktorý tu nie je bližšie konkretizovaný. Nehovorí sa, kedy to bolo. Ján však poukazuje na podstatu. Bolo to Ježišovo základné rozhodnutie, že chcel prijať krst od Jána. Pri krste sa zjavil ako Boží Syn a zároveň ako náš ľudský brat, lebo sa ponoril do vody ako ostatní hriešnici, aby vyjadril spoločenstvo svojim ľudským bratom a sestrám.

Duch, ktorý sa pri stvorení vznášal nad prvotnými vodami, holubica, ktorá sa vznášala nad zemou po potope, zostupuje na Ježiša, ktorý je pokrstený v Jordáne. A nielen zostupuje, ale Boží Duch „zostáva“ na ňom ako vo svojom dome. Podľa proroka Izaiáša Pánov Boží Duch spočinie na Mesiášovi (Iz 11,2). Tým Mesiášom je Ježiš: jeho krst ho zjavuje ako Mesiáša Izraelu a všetkým ľuďom.

v. 34: A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.

Posledná veta nášho úryvku prináša Jánovo svedectvo o Ježišovi ako Božom Synovi. Zatiaľ čo ostatní proroci videli vopred a dopredu oznamovali príchod Mesiáša, Ján ho vidí priamo a svedčí: naplnilo sa to, čo bolo prisľúbené.

Toto je Syn Boží.

Záverečné Jánovo svedectvo pripomína poslucháčovi alebo čitateľovi, ktorý už čítal prológ evanjelia podľa Jána, svedectvo o Slove, ktoré sa stalo telom, o jednorodenom Otcovom Synovi, ktorý zjavuje Božiu slávu - ako to naplno pochopia učeníci cez veľkonočné skúsenosti, až keď prijmú Ježišovho Ducha Svätého.

Meditatio

Svätý Ján Krstiteľ je skutočne vhodným príkladom pravdivého pohľadu na seba samého, na svojich bratov a sestry a predovšetkým na Boha.

Odmieta nepravdivú verejnú mienku o sebe samom, že by bol prorokom, Eliášom alebo dokonca Mesiášom. Hovorí o sebe skromne ako o „hlase“, ktorý slúži iným, aby ich pozval k obráteniu (porov. Jn 1,23). Vyjadruje pravdivú podriadenosť Bohu, ktorý posiela svojho Syna ako Mesiáša, a záchrancu, „nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (porov. Jn 1,27). S vďačnosťou vyjadruje, že dostal poslanie, aby krstil, nehovorí o vlastnom nezávislom rozhodnutí, ale hovorí o Bohu, ktorý ho „poslal krstiť“ (porov. Jn 1,33). Obdivuje Božie dobrodenia a predovšetkým najvyšší prejav Božej lásky Božieho Syna a človeka, ktorý sníma hriech sveta (porov. Jn 1,29).

Mnohí pokladajú pokoru za čnosť diskutabilnej hodnoty, lebo často je nesprávne vysvetľovaná ako postoj stáleho zhadzovania sa alebo ponižovania sa v prítomnosti iných.

Nepochopená pokora, keď je chápaná v opačnom zmysle voči tomu, čo je jej pôvodný význam v biblickej spiritualite a v židovsko – kresťanskej tradícii, môže byť veľmi nebezpečná. Osoby, ktorá sa podceňujú, chápu pokoru často ako určitú formu útoku a opovrhnutia sebou samým. Môže byť dokonca aj určitou formou pokrytectva alebo výhovorky vlastnej lenivosti, keď sa podceňujeme zámerne. Vyhneme sa ťažkostiam, ktoré sprevádzajú cestu k plnému využitiu našich schopností tým, že tvrdíme o sebe, že určité schopnosti nemáme.

Pokoru si nesmieme zamieňať za nedostatočnú sebaúctu, bojazlivosť, pocitu menejcennosti alebo malej sebadôvery. Keď byť pokorným vyžaduje, aby som si uvedomil vlastné ťažkosti, osobné neúspechy a obmedzenia, to ešte neznamená, že ich musím nevyhnutne ukazovať iným. Pokora znamená žiť v pravde, keď prijímame to, že nie sme dokonalí. Nemáme sa podceňovať, ale byť reálni. Mnohé osoby sú pokladané za pokorné, keď vlastne stále hovoria o tom, aké sú nešťastné a biedne a tak sa sústreďujú na seba samých, pričom vlastne ide o určitý druh skrytej pýchy.

Pravá pokora neznamená, že sa stále pozeráme na vlastnú slabosť a porovnávame sa s iným. Keď sa stále s niekým porovnávame, znamená to, že sme sústredení na seba a ostatných pokladáme za hrozbu. Skutočne pokorné osoby nepotrebujú cítiť sa lepšími od iných. Zároveň sa však ani neprispôsobujú bezdôvodne ani sa nenechávajú utláčať, majú jednoducho široký a hlboký pohľad na skutočnosť, v ktorej vidia svoje miesto bez toho, aby museli diskutovať o tom, kto je lepší alebo horší. Pokora nie je čnosť, ktorú chceme získať, aby sme sa stali dokonalými, čiže to, čo často vedie k pýche. Pokora je čnosť, ktorá vedie skôr spoznávať pravdu o sebe a s pokojom prijať seba samého.

Obvyklá fráza “podľa mojej skromnej mienky” nemusí byť ničím iným ako skrytou pýchou. Keď sa pokora predvádza, prestáva byť pokorou. Keď niekto povie “som naozaj pokorným človekom”, nie je to pravda. Pokora sa nedeklaruje, pokora sa uskutočňuje v tichosti. Či je niekto pokorný, to môžu povedať iní, ale nikto sa nemá sám označiť za pokorného. A práve kvôli tomu skutočne pokorné osoby často nie sú vôbec nápadné. Nevyhľadávajú propagáciu seba samých a predovšetkým nie v tom, že sú pokorní.

Súčasná psychológia používa pojem “autenticita” častejšie ako pojem “pokora”. Byť autentický znamená žiť pravdu o sebe samom, byť poctivý voči sebe a voči iným. Pokora je znakom psychologickej a duchovnej zrelosti a vnútornej slobody. Skôr ako séria postojov, ktoré sa treba naučiť, je to spôsob jestvovania a spôsob vzťahov s inými. Je charakterizovaná spôsobom, akým osoba prijíma a hodnotí seba samu.

V kresťanskej tradícii pokora sa vzťahuje na skutočnosť zamerania vlastného života na Boha a nie na seba samých. Znamená prijatie toho, že nie sme stredom sveta a že svet sa nekrúti okolo nás. Pokora bola chápaná starobylými učiteľmi kresťanskej duchovnosti ako cenné poznanie seba samého, ktoré nás robí ľudskejšími a schopnejšími uvedomiť si vlastné hranice a vlastnú slabosť bez toho, aby sa snažili predstierať niečo, čím nie sme. Svätý Augustín hovorieval, že “pokora pozostáva v poznaní seba samého”.

Pokora však neznamená rezignáciu. Svätý Ján Chryzostóm ju opisoval ako “matku všetkých čností”, ako ich koreň, lebo môžeme sa cvičiť v čnostiach len vtedy, keď spoznáme a prijmeme to, že v určitých oblastiach sme slabí a musíme sa zdokonaľovať. Pokorné osoby sa chcú polepšiť a môžu to dokázať, lebo neklamú seba samých alebo ostatných, žijú v pravde. Nie sú pyšné, lebo v primeranej miere uznávajú svoje nedostatky, nie sú pesimistické, lebo veria, že môžu svoje slabosti prekonávať tým, že prijmú Božie povolanie k svätosti a s pomocou Božej milosti. Nemať strach z poznania a uznania vlastných omylov robí nás schopnými rastu a dozrievania.

Zároveň skutočne pokorné osoby sa tešia z dobra iných a z veľkosti, ktorá ich obkľučuje. Sú plne slobodné od komplexov menejcennosti a od nevyhnutnosti sa neustále porovnávať s inými. Pokorné osoby sú slobodné, nemajú nevyhnutne potreby, aby ich chválili, aby boli uznávané alebo vyzdvihované pre dobré vlastnosti, lebo vedia, kým sú a akú majú hodnotu.

Pravá pokora je teda prameňom dôvery, odvahy a slobody. Pokorné osoby neprosíkajú, aby ich iní ocenili a nestrácajú odvahu, keď ocenenia nedostanú, lebo ich šťastie nezávisí od mienky iných. Pyšné osoby naopak sú veľmi citlivé na kritiku a hneď sú zranené alebo strácajú často odvahu. Chesterton považoval zmysel pre humor ako prirodzený základ pokory, lebo, kto sa schopný zasmiať sa nad sebou samým, je slobodný od akejkoľvek formy pýchy.

Byť skutočne pokorný a žiť pravdivým spôsobom pomáha, že ostatní okolo sa dobre cítia. Vedia, že nemusia byť neprimerane opatrní, lebo pokorné osoby nie sú vždy v obrannom postoji a nesnažia sa iných podriadiť si. Vedia pochopiť, keď sa niekto pomýli, vedia sa ospravedlniť, hľadajú pomoc a aj verejne priznajú svoje omyly. Je ľahké byť s nimi v kontakte, lebo nepotrebujú presadzovať svoju mienku alebo nechcú mať vždy pravdu. Neboja sa kritiky, lebo nepotrebujú brániť nepravdivý obraz o sebe samých. Pokorné osoby sú vďačné, vedia oceniť veľkodušnosť iných, sú empatické, vedia byť milosrdné vo vzťahu k previneniam iných.

V krátkosti, nebuďme negatívnymi osobami a pasívnymi, ktoré znevažujú seba samých a nevyužijú nikdy svoje danosti, pravá pokora nás robí ľudskejšími, slobodnými, zrelými, milosrdnými a vďačnými.

__________
nbsp;

Istý duchovný spisovateľ uvažuje o pokore takto:

Už Aristoteles napísal, že „ľudia, čo sa pokladajú za čosi viac, než sú, unavujú druhých, lebo ich chcú prevýšiť. Takí však, ktorí nevystavujú na obdiv všetko dobré, čo je v nich, sú obľúbení pre svoju skromnosť a miernosť“ (Etika, I., IV, Hl. 7). Presvedčenie o vlastnej krehkosti spôsobuje, že pokorný človek pripisuje Bohu všetku chválu, ktorej sa mu dostane od ľudí. Kristus sa uponížil, „preto ho Boh povýšil a daroval mu meno, ktoré je nad všetky mená... aby každý jazyk vyznal, že Ježiš Kristus je Pán v sláve Boha Otca“ (Flp 2, 9-10).

[...]

Je v tebe niečo dobrého? Nechváľ sa tým, ale pripisuj všetko Bohu. Žiada si to pravdivosť. Je v tebe niečo zlého? Nevyhováraj sa, ale si to pokorne priznaj. Aj to je pravdivosť. Nikto ťa nevyhľadáva? Dobre, vedz, že ťa Boh hľadá. Vlož svoje schopnosti do Božej banky. Čuj jeho pozvanie k svätosti a snaž sa. Chcú ti zveriť dajakú zodpovednosť? Neodmietni. Neskrývaj svoj talent. Buď užitočný ľuďom na Božiu slávu. „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16). Chvália ťa? Zisti váhu obalu tejto chvály a ponechaj ju pochlebovačom. Čistú váhu vráť Bohu. Hania ťa? Čo je pravdivé, to prijmi. Keď to nie je pravda, nebráň sa, ak to len nevyžaduje vyšší záujem apoštolátu alebo dobré meno spoločnosti, do ktorej patríš a ktorej česť máš hájiť. Ale je ťažké byť nestranným sudcom vo vlastnej veci.

Zlatým pravidlom je jednoduchosť. Človek si zachová pokoj, neocitne sa v nebezpečenstve, že si spletie svoju vôľu s Božou vôľou, a blížny sa povzbudí.

Nechváľ sa a nehaň sa! Protestovanie proti prejavom chvály a úcty znie často ako falošná minca, zvlášť v ušiach úskočných ľudí dneška. Nechaj svätým isté prejavy pokory. Radšej sa riad’ slovami svätého Františka Saleského: „Pravá poníženosť sa nevystavuje na obdiv. Ani nepoužívaj ponižujúce výrazy o sebe ... Často hovoríme, že sme ničím, že sme zosobnená bieda, smeti. Ale beda, keby nás niekto vzal za slovo a rozchýril by na všetky strany sveta to, čo my sme o sebe vraveli. Stáva sa, že sa uťahujeme do pozadia a skrývame sa, ale len preto, aby nás hľadali a posunuli dopredu. Predstierame, akoby sme chceli byť poslední, ale iba preto, aby nám ponúkli čestnejšie miesto.

Mne sa nepáči robiť sa hlúpym, ale ani múdrym. Lebo ak pokora mi nedovoľuje robiť sa múdrym, jednoduchosť a úprimnosť mi zasa nedovoľuje robiť sa hlúpym. Ako sa márnivosť prieči poníženosti, tak zasa strojenosť, dvojtvárnosť sa protivia jednoduchosti a úprimnosti. Ak sa niektorí veľkí Boží sluhovia robili v očiach sveta nevedomými, treba ich obdivovať, nie nasledovať, pretože ich k tomu viedli mimoriadne pohnútky a nikto nemôže z ich počínania vyvodzovať, že musí konať podobne.“ (Filotea, 111., 5)¹

Oratio

Spolu so svätou Terézio od dieťaťa Ježiša sa modlime:

„Ježišu, ty si povedal: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete pokoj pre svoje duše.

Áno, môj Pane a môj Bože, moja duša sa rozohreje, keď ťa vidí odetého do prirodzenosti sluhu, keď si sa znížil až k tomu, že umývaš nohy svojim apoštolom. Pripomínam si tiež tvoje slová: Dal som vám príklad, aby ste aj robili tak, ako ja urobil vám. Učeník nie je viac ako Učiteľ.

Tieto slová vyšli z mierneho a pokorného srdca. Chcem ich uskutočňovať s tvojou milosťou. Ty, Pane, poznáš predsa moju slabosť: dnes ráno si robím predsavzatie, že budem praktizovať pokoru, a večer spoznávam, že som znovu prepadala pýche. Pri tom pohľade mám pokušenie k malomyseľnosti, ale viem, že aj táto strata odvahy je výsledok pýchy.

Chcem, môj Bože, vložiť svoju nádej len do Teba. Ty, ktorý môžeš všetko, daj, nech sa v mojom srdci zrodí cnosť, po ktorej túžim. Aby som dostala milosť tvojho nekonečného milosrdenstva, budem ti často opakovať: Ježišu tichý, pokorný srdcom, pretvor moje srdce podľa Tvojho srdca.²

Contemplatio

„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“

(Mt 11,29)

__________

¹ porov. Gazzera A., Leonelli A., V jeho sľapajach, Rím 1982, str. 375-380.

² porov. https://www.lumendelumine.cz/index.php?page=tri-modlitby-svate-terezicky